Cesta hrdinov SNP - Časť piata: Šarišská vrchovina

4.deň: voda, dážď, autá a smrť v očiach

Trasa Veľký Šariš (Kanaš) - Brezie (Kysak) (zdroj: hiking.sk)

Profil Kanaš - Brezie (Kysak) (zdroj: hiking.sk)

Čierne ráno v Gregorovciach

Ach. Ach. Ach. Nechce sa mi. Noc bola krátka a vonku je ešte tma. Je približne 4.30 hod. a ja pomaličky vstávam z postele a pozerám sa na veci pohádzané po celej izbe. Včera ako som prišiel, tak som všetko vybral z batohu, a tak to tam ešte leží. V noci tu nebol žiadny trpaslík čo by mi veci pekne a úhľadne poukladal do batohu. Idem do kúpeľne, kde kontrolujem moje preprané veci. Sú ešte vlhké, ale ako tak pozerám von z okna, tak je to aj tak jedno. Ešte neprší, ale tmavá obloha plná čiernych búrkových mračien neveští nič dobrého. Obliekam si ich a pokiaľ zbalím všetky veci, tak sú na mne úplne suché.

Uvaril som si kávičku, ovsenú kašu a popri raňajkách kontrolujem dnešnú naplánovanú trasu. Mala by byť celkom pohodlná, bez väčšieho prevýšenia. Oproti predchádzajúcim dňom aj dĺžka je o 1/4 kratšia. Chcem prejsť cez Veľký Šariš a prísť až do táboru v Brezie (Kysak), kde mám rezervovanú posteľ na nadchádzajúcu noc. Musím sa rozhodnúť, ako sa dostanem do bašty Východoslovenských pivárov. Mám dve možnosti. Buď sa vrátim ako som včera prišiel do Kanašu a potom ďalej po červenej, alebo pôjdem novou cestou naprieč Gregorovciam a popri hlavnej ceste. Hmmmm, kade ísť? Som tu aj preto, aby som videl nové cesty a tak vyhráva druhá možnosť. Skontrolujem izbu či som niečo nezabudol, vzorne zamknem opustenú budovu a s ťažkým srdcom vhadzujem kľúče do schránky. Bolo tu super.

Zlé rozhodnutie

Gregorovce sú ešte pomerne tiché. Je skoro ráno a na depresívne čiernej oblohe sa stále prevaľujú čierne oblaky. Prichádzam na námestie ku kostolíku a obzerám sa. Začína pršať a ja rozmýšľam nad využitím autobusu na presun do Veľkého Šariša. Neskoro.... práve vidím ako odchádza autobus zo zástavky. Dnes mi je zima a už regulárne prší, tak si obliekam aj bundu.

Kostol v Gregorovciach (zdroj: web)

Kráčam po asfaltke a asi po 1,5 km prichádzam na cestu ktorá je hlavný ťah na Prešov. Na križovatke si uvedomujem aké zlé rozhodnutie som urobil. Cesta je plná áut, ktoré vôbec nešetria plynový pedál. No, čo už. “Dal si sa na cestu, tak choď !” povedal som si, a nesmelo som vykročil podľa predpisov po ľavej strane cesty. Však sú to iba dva km do Veľkého Šarišu, to nejako dám. Zatiaľ sa to dá, však cesta je dosť široká.

Prší, prší, len sa leje ... a ja dostávam vlahu nie len z oblohy, ale aj od áut čo okolo mňa prechádzajú vo veľkej rýchlosti. Väčšinou sa tohto nebojím, ale toto je fakt o život. Cesta sa na niektorých miestach zužuje na minimum, a keď po jednej strane ide kamión a oproti mne ide autobus, tak vidím smrť v očiach. Zabrzdil, spomalil na minimum až pokiaľ sme sa neminuli. Tento krát som to prežil. Toto bola scéna, ktorá sa opakovala počas 2 km nespočetne veľa krát.

Keď konečne vidím odbočku k Šarišskému pivovaru, tak sa mi neuveriteľne vydýchne. Túto cestu nikomu neradím, a pokiaľ môžte, tak ju nikdy neskúšajte !

Pivovar Šariš (zdroj: web)

Asfalt do malého brata Veľkého Šarišu

Ešte nie je ani 7:00 hod. ráno a ja pozorujem ľudí čo stoja trpezlivo na zástavke na autobus. O chvíľku im začína pracovná smena a ja si uvedomujem, že je pondelok. Tí čo sa nezmestili pod prístrešok na zástavke, tak stoja pomimo nej a nad sebou držia dáždniky. Tvoria súsošie hríbov. Hlavou mi prebehne príbeh z jednej detskej rozprávkovej knižky (rozprávka sa volá "Pod hríbom" od Sutejeva):

Išiel mravček lesom a začalo pršať. Tak pozerá, kde by sa schoval pred dažďom. Našiel hríbik a schoval sa pod neho. Ako tak prší, tak postupne k nemu prichádzajú ďalšie a ďalšie zvieratká a prosia o možnosť sa schovať. Vždy tam je máličko miesta, ale vždy si povedia, že dobrých sa vždy veľa zmestí. A tak, keď prestalo pršať, pod hríbikom bola celá skupina zvieratiek a rozmýšľali, ako sa tam mohli zmestiť. (Bola to obrázková knižka, kde bolo vidieť, ako hríbik počas dažďa vyrástol...)

Navštevujem obchod, kde dokupujem pár drobností na jedenie a poberám sa na ďalšiu časť mojej dnešnej etapy. Cesta vedie po asfalte cez mierny kopček. Nič namáhavé, ale dážď z toho robí celkom nepríjemnú cestu. Stalo sa to opäť. Počujem že zastavuje pri mne auto a šofér sa so širokým úsmevom pýta či ma má odviesť. Slušne poďakujem a odmietam. Ľudia ! Ste fakt skvelí !

Príchodom do Malého Šarišu dážď ustáva, a ja počúvam po dlhej dobe dedinský rozhlas. Hrajú nejaké ľudovky a moje kroky si prispôsobili tempu pesničky. Kráčam stále po asfalte až na koniec dediny, kde “červená” odbočuje doprava a povrch asfaltu sa postupne mení na zvážnicu. Po prechode okolo strelnice a miernom stúpaní sa napájam opäť na asfaltku, ktorá smeruje do Cemjaty - rekreačnej oblasti Prešova. Po ceste zažívam skoro stretnutie tretieho druhu s miestnou ve3skou, ale keďže je ešte doobeda, tak stihnem zareagovať a včas odskočiť.

Cemjata a Čertov kameň

Vchádzam do bývalých kúpeľov (liečili sa tu učiteľky) a hľadám domov dôchodcov. Potrebujem odtiaľ razítko do môjho zápisníka. Z voľakedy slávne lacných kúpeľov ostal už iba jeden prameň pri altánku.

Altánok v Cemjate (zdroj: web)

Toto miesto sa v dávnej minulosti volalo Zabíjaná (rovnomerne ako blízky kopec), lebo bolo vyhľadávaný miestom šľachticov, kde prebiehali duely so strelnými zbraňami.

Vchádzam do domova dôchodcov, a rozmýšľam akoby sa tu žilo v jeseň môjho životu. Ľudia posedávajú na lavičkách, rozprávajú sa a ochotne mi poradia, kde nájdem správu budov. Tu stretám pani, ktorá mi ochotne dá požadované razítko. Na schodoch sa stretám s riaditeľom ústavu a prehodíme spolu pár viet. Privíta ma milým pozdravom “aha....ďalší turista”. Dnes som tam prvý, ale evidentne sú zvyknutý na tento druh “tvorov”.

Lúčim sa s Cemjatou a ponáram sa do blízkeho lesíka. Cesta vedie lesným chodníčkom cez vysokú trávu a tak mám opäť úplne premočené nohy. Je to taký mladý les a ja netrpezlivo očakávam tabuľku s názvom “Čertov kameň”. Trošku sa bojím, že budem stúpať, ale cesta je mierna a príjemná. Následne klesnem cez rozbahnenú zvážnicu až do Janova a odtiaľ po asfaltke do Radatíc. Ako som sa tam dočítal, tak obec vznikla spojením dvoch dedín.

Tu si dávam obednú prestávku. Navštevujem miestne potraviny, kde si kúpim obed a zalejem ho pivkom a kofolou v susediacom pohostinstve. Radatice opúšťam opäť po asfalte a tesne pred Ľubovcom klesám cez lúčku. V Ľubovci je taká nenápadná odbočka hneď pri miestnom úrade, tak sa pár metrov motám mimo značky.

Prokopov mlyn

Nasleduje cesta cez zvážnicu so stúpajúcou tendenciou a naraz ... prudká odbočka do žihľavy vyše pása. Tak opäť som očkovaný proti reume a navyše ma niečo (alebo niekto ?) bolestivo štipne do pravej holene. Toto miesto sa mi neskôr zapáli a do dnešného dňa tam mám pamiatku. Nasleduje kopec na Prokopov mlyn. Cesta ide cez lesík a končí v nejakom mini-kameňolome, kde úplne strácam značku. Tak idem podľa odhadu a neskôr sa objaví značka a aj Prokopov mlyn.

Prokopov mlyn (zdroj: web)

Miesto je zarastené a plné lopúchov. Križuje potok a potom sa napája na zvážnicu. Nekonečnú zvážnicu. Ešte raz: Na fakt, naozaj, určite nekonečnú zvážnicu. Je dlhá asi 4 km a ja si v polovičke klesania musím oddýchnuť. Neviem či to je následkom štípanca do nohy, otlakov, alebo celkovej únavy, ale vlečiem sa s prepáčením ako “sopeľ na rukáve”.

Konečne sa objavuje Brezie. Prečítam si pamätné tabule a pokračujem do rekreačného strediska Brezie, kde mám dohodnutý nocľah.

Hneď po prechode rampy ma príde privítať pani domáca a hovorí, že mi chce ušetriť kroky, lebo budem ubytovaný na druhej strane od administratívnej budovy. Asi vypadám dosť biedne. Preberám od nej prádlo a presúvam sa do mojej chatky číslo 6 - Mája.

Rekreačné centrum Brezie - moje dočasné ubytovanie (zdroj: Pavol Krajč)

Po vstupe do chaty zhadzujem batoh a padám na posteľ. Vyzlečiem sa a asi 1,5 hodiny sa nehýbem. Mám pocit že blúznim a tak v polospánku naberám silu na ďalšiu činnosť. Nakoniec sa donútim vstať, prezliecť sa a nájsť sprchu. Pani domáca mi veľmi pomohla, lebo mi dáva samostatný kľúčik od sauny, kde sú sprchy. “To preto, aby ste mali pokoj a nerušili Vás deti.” hovorí. Som jej zato povďačný. Kupujem si pivko v miestnom bufete a dohadujem sa na večery. Posteľ je mojím najlepším priateľom a tak využívam jej služby až do večere. Počas odpočinku zhodnocujem môj stav. Zisťujem že je fakt žalostný a rozhodujem sa, že tu ostanem aspoň jeden deň, počas ktorého sa dám aspoň trošku do poriadku.

Večera, preprať veci a spať.

Zajtra ráno, múdrejšie dnešného večera.