Cesta hrdinov SNP - Časť dvadsiata ôsma: Rozlúčka

Autor: Pavol Krajč | 9.1.2018 o 9:00 | Karma článku: 4,61 | Prečítané:  802x

Leto je už dávno preč, a tak si zaspomínam na môj výlet po Slovenských horách. V tomto dieli sa pokúsim zosumarizovať moje zážitky a skúsenosti s našou najdlhšou magistrálou Slovenska -Cestou hrdinov SNP.

Tematický odznak SNP

Spomienky

Veľa, veľa rokov dozadu som bol členom TJ Lokomotíva Bratislava, odbor turistiky. V čase socializmu to malo ohromnú výhodu. Mali sme vlastnú klubovňu, kde sme sa každú stredu stretávali a plánovali výlety na víkend. Okrem toho sme vo "veľkom štýle" naháňali bielu loptičku na zelenom stole (ping-pong), alebo gule na zelenom plátne (gulečník).

Najväčšou výhodou však bolo to, že sme mali cestovanie vlakom zadarmo. Stačilo, aby náš vedúci vypísal nejakú "bumášku", dal ju "oštemplovať" na riaditeľstve a mohli sme cestovať. Už vtedy sme po častiach prechádzali Cestu hrdinov SNP. Boli to krátke, víkendové, dobrodružné podujatia. Chodili sme so záznamníkom, opisovali sme značky a zbierali razítka do záznamníkov. Vtedy vo mne skrsla myšlienka: "Čo tak prejsť túto magistrálu na jedenkrát?". 

A keď som sa už pripravoval na túto cestu, tak som si nostalgicky vybavil opäť záznamník na získanie tematických odznakov.

Tematický odznak Cesty hrdinov SNP

KST (Klub slovenských turistov) k našej najdlhšej magistrále vyhlásil tematický odznak. Tento odznak bol vyhlásený pri príležitosti 40.výročia SNP (1984). Pre jeho získanie je potrebné prejsť celú trasu a zaznamenať 119 kontrolných miest. Trasu nie je potrebné prejsť na jedenkrát (je možné prejsť ju aj na etapy) a nie je predpísaný ani smer cesty. Na základe zápisu v záznamníku (http://www.kst.sk/index.php/vykonnostna-turistika/1120-tto-cesta-hrdinov-snp-ma-novy-zaznamnik) je možné získať 3 odznaky :

1.stupeň (biely okraj odznaku): prejdenie 40 kontrolných miest. Musia byť navštívené mestá Banská Bystrica a Martin

2.stupeň (modrý okraj odznaku): prejdenie ďalších 40 kontrolných miest. Povinná návšteva Slavína a Duklianskeho priesmyku.

3.stupeň (červený okraj odznaku): za prejdenie všetkých kontrolných miest.

Po ukončení mojej cesty mi ostávala posledná úloha tejto cesty - navštíviť Banskú Bystricu a Martin. 

Návšteva Martina a Banskej Bystrice

Po opadnutí adrenalínu z absolvovania "červenej" z Dukly po Devín mi ostalo ešte pár dní dovolenky. A tak hneď prvý voľný víkend padlo rozhodnutie: Ide sa na výlet!  S mojou manželkou Jarmilečkou sme návštívili posledné miesta pre získanie tematických odznakov KST: Martin a Banskú Bystricu.

Naše kroky najprv viedli do Martina, kde sme si prešli centrum mesta a dali výborný obed. Navštívili sme reštauráciu Česká hospoda. Slniečko príjemne hrialo, sedeli sme na terase  a vychutnávali  jedlo, ktoré sme si objednali. Zaliali sme to tradičným zlatým mokom a vybrali sa na prehliadku námestia. Námestie bolo poloopustené, prebiehali prípravy na večernú kultúrnu akciu. Stavali pódium a celým námestím sa začínala niesť latino hudba.

Mali sme ešte chvíľu čas, kým príde náš vyhliadnutý spoj do Banskej Bystrice. Tento čas sme využili návštevou múzea Andreja Kmeťa. V múzeu boli dve expozície. Jedna trvalá, ktorá vystavovala krásy prírody - exponáty zvierat. Do expozície majú celkom pekne zapracované zvuky zvierat. Na sklenenej vitríne sú tlačidlá, ktoré spúšťajú nahrávku daného zvieraťa. Druha expozícia bola o hrade Zniev (ak si dobre po pár mesiacoch spomínam).

Po absolvovaní prehliadok sme si ešte oddýchli, posedeli pri kávičke a išli čakať na oceľového tátoša, ktorý nás po koľajniciach odvezie do Banskej Bystrice.

Cesta do Banskej Bystrice vedie známou traťou, ktorá je popretkávaná železničnými mostami, tunelmi a vysokým stúpaním. Tieto fakty spôsobili, že ideme viac v tme ako po svetle a začali mi klipkať oči. Na pár sekúnd ma aj zmohla únava a zdriemol som. Cesta rýchlo ubehla a boli sme v Banskej Bystrici.

Vyhľadali sme si ubytovanie neďaleko autobusovej stanice a ubytovali sa. Na prvý deň v tomto meste sme si naplánovali iba prehliadku centra a večeru. Po ubytovaní sa, kráčame do mesta a hľadáme nejakú šikovnú reštauráciu. To sa nám po chvíľke aj podarí a objednávame si jedlo. Spokojne papkáme. Na mesto sa pomaličky znáša tma. V letnom kine na námestí začínajú premietať film. My sa ním nedáme zlákať a radšej volíme prechádzku popri Hrone, ktorý nás privedie skoro až k nášmu penziónu.

Na druhý deň ideme po raňajkách navštíviť známe múzeum SNP. Prehliadame si stálu expozíciu plnú artefaktov z obdobia druhej svetovej vojny ako aj z obdobia SNP. V priestoroch múzea vládne tichá atmosféra. Návštevníkov je tu minimálne, čo nám dáva šancu si vychutnať vlastné myšlienky a poriadne si obzrieť exponáty.

Po ukončení prehliadky si ešte prejdeme vonkajšie múzeum. Navštívime lietadlo, kde sa dávame do družného rozhovoru s pani sprievodkyňou. Tá nám všetko poriadne povysvetľuje a poukazuje. Je čas ísť domov, a tak sa presúvame na autobusovú stanicu, odkiaľ nás do rodného mesta dovezie priamy spoj. A to je koniec mojej cesty SNP.

Po absolvovaní poslednej cesty mám záznamník plný potrebných potvrdení. A tak ho balím a osobne odnášam na centrum KST v Bratislave, odkiaľ mi po pár dňoch príde odmena v podobe odznakov. Tie mi budú pripomínať túto cestu ešte dlhý čas.

Sumarizácia (FAQs)

" Išiel by si túto cestu ešte raz? "

Túto cestu by som rád absolvoval nespočetne veľakrát. Myslím, že ak by som išiel rok po roku ešte aspoň 10 rokov, tak nikdy by táto cesta nebola rovnaká. Vždy by boli nové situácie, ktoré by som musel vyriešiť. Zase by ma stretli nové prekážky, ktoré by som musel prekonať. Bolo by to všetko iné.

" Prečo si sa na túto cestu vydal? "

Prejsť túto magistrálu mi napadlo veľa rokov späť. Už ako dieťa som začal za "socíku" chodiť na turistiku. Táto aktivita mi úplne učarovala. V pohnutej dobe socializmu to bol dokonalý únik pred vymývaním mozgov. Aj vtedy sme túto cestu išli, ale vždy na etapy. Ako som už písal, boli sme v združení TJ Lokomotíva Bratislava, a to nám zaručovalo v dobe socializmu cestovanie vlakom zadarmo. A tak sme si vždy v piatok zbalili veci a vyrazili naproti novým zážitkom. Je však rozdiel prejsť cestu na etapy a na jedenkrát.

" Aké zvieratá si stretol? Videl si aj medveďa? "

Počas môjho pochodu som stretol množstvo zveri. Najviac som ich videl v skorých ranných hodinách (do 7:00 hod.). Najpočetnejšia bola vysoká. Boli to úchvatné pohľady na ľahko bežiacu zver naprieč kopcom. Okrem vysokej som videl aj diviaky, zajace, veveričky, myšky, rôzne vtáctvo. Mojim snom bolo stretnúť vlka a rysa. To sa mi však nepošťastilo i napriek tomu, že som v oblastiach, kde som mal šancu ich vidieť, šiel maximálne potichu. Medveďa som nestretol, ale možno raz...

" Kde si spával a ako si plánoval cestu? "

Na cestu som sa pripravoval asi 1/2 roka. Čítal som rôzne dostupné články na internete a kúpil som si knižku "Z Devína na Duklu". V knižke bolo navrhnutých 30 etáp celej cesty. Tu som podchytil možnosti ohľadom miest prespávania. Neskôr som začal pracovať na kilometrovníku. Pomocou neho som si naplánoval etapy, ale vedel som, že život všetko zmení. Tak sa aj stalo hneď po pár dňoch. Neskôr, už priamo na ceste, som sa snažil plánovať cestu len na 2-3 dni dopredu. Dennú etapu som nechcel mať kratšiu ako 30 km, ale niekedy proste počasie rozhodlo inak. Vyhľadával som možnosť prespať na lôžku, ale to sa samozrejme nie vždy podarilo.

" Čo by si urobil inak? Využil si všetky veci, čo si mal so sebou? "

Keď sa obzriem dozadu, tak by som si asi zobral menej niektorých vecí. A niektoré by som zase pribalil. Ale v  zásade som využil všetko, čo som mal so sebou. Posledné týždne som išiel stále v tom istom oblečení, pričom každý večer som pral. Ideálne je zbaliť sa maximálne do 15 kg. Chýb som urobil niekoľko, a tých by som sa v budúcnosti snažil vyvarovať. Nie nadarmo sa hovorí "Hlavne mať nohy v suchu !". To bola moja asi najväčšia chyba, na ktorú som doplatil niekoľkodňovou nútenou prestávkou. Ďalšia vec je strava. Je potrebné dbať na prísun kalórií. Prvé dni som išiel ako v ošiali. Úplne som zabudol jesť, čo mi uberalo hromadu síl. Fakt si treba uvedomiť, že na desať hodinové kráčanie človek musí prijímať aj energiu.

" A to ťa bavilo ísť sám? Nebolo to riziko? "

Keď ide človek sám, tak to má veľa výhod a na druhej strane aj nevýhod. Výhoda je, ako hovoria bratia Česi : "Jaký si to uděláš, takový to máš". A to proste platí. Ideš tempom akým chceš, zastavíš kedy chceš, naplánuješ čo chceš. Na druhej strane občas prepadneš osobnej ponorke.:) To je vtedy, keď nevieš vydržať sám so sebou. Taký maličký príklad. Počas cesty som si veľa spieval. Problém však bol, že keď som si ráno začal spievať nejakú chytľavú pesničku, tak som ju nevedel prestať spievať. Musel som si poriadne vynadať, aby som "prehodil na inú koľaj"J

Riziko to asi bolo. Moje skúsenosti hovoria, že do hôr by človek nemal chodiť sám. Ale nie vždy som šiel sám. Po ceste som stretol priateľov a  niektorí priatelia ma prišli  na ceste povzbudiť. Takže tých úsekov, kde som išiel do maximálneho rizika, nakoniec nebolo až tak veľa.

" Nenudilo ťa to? Taký dlhý čas a len chodiť "

:) Tak na nudu som sa nemohol sťažovať. Môj deň trval zhruba 15 hodín. A väčšinou som nestihol všetko čo som chcel a čo som mal na pláne. Vstával som vždy zavčasu. Moje heslo bolo: "Čo nenašlapeš do 10:00 hod., tak to už nedobehneš". Takže ráno rezký krok, aby som maximálne do dvanástej hodiny mal aspoň polovicu naplánovanej trasy za sebou. Večer som si vychutnával oddych. Nohy vyložené a ak sa podarilo, tak som urobil aj nejaké zápisky. Ak bolo maximálne dobre, tak som v ruke držal orosený pohár a uchlipkával dráždivú penu.

Pôvodne som mal v pláne robiť veľa vecí. Mal som zo sebou veci na vyšívanie (nesmej sa!), na kreslenie a mnoho iných drobností. Ale aj tak najlepší relax bolo vždy sa vytrepať vysoko-vysoko a pozerať hlboko-hlboko. No dobre, teraz vážne. Bavilo ma len tak sedieť a pozorovať. Obdivovať prírodu, pozorovať ľudí... atď. Pamätám si, že raz na ceste som stretol veveričku. Ten deň som nikoho nestretol (za 7 hodín). A tak som si tam čupol a sledoval ju skoro hodinu. Až mi bolo ľúto odtiaľ odísť.

Takže definitívne: NIE! NENUDIL SOM SA!

" Odporučil by si túto cestu aj ostatným? S akou "kondičkou" sa to dá zvládnuť?"

Rozhodne doporučujem ísť. Kto má aspoň trošku rád prírodu a má čas, tak nech neváha a ide. Je to nezabudnuteľný zážitok. Fyzická kondícia je úmerná prejdeným denným kilometrom. Takže je to len o tom, koľko času chce tomu človek venovať. Je to viac o psychike ako o fyzičke :) Keď to miluješ, nie je čo riešiť...

"Čo by som povedal na záver?"

Neľutuj čas, neľutuj sily, neľutuj peniaze. Zážitky z tejto cesty ťa budú sprevádzať celý život !

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V pozadí detvianskej kauzy sa objavuje Kotleba a spravodajcovia

Firma z Bránikovho blogu robila čistky.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Ako si nevidiaci dokáže uvariť kávu... a nevyliať

S čím všetkým sa musí nevidiaci vysporiadať.

Sĺpček Zuzany Kepplovej

Čo by mal Šefčovič pochopiť

Veru, nie sme ako Španieli.


Už ste čítali?