NVSP, časť piata: Človek mieni – počasie mení

Autor: Pavol Krajč | 1.3.2018 o 14:00 | (upravené 2.3.2018 o 9:06) Karma článku: 3,27 | Prečítané:  473x

Napadalo pár desiatok centimetrov čerstvého snehu. Počasie bolo priaznivé. Zrazu sa objavila správa na messengeri: „Ber snežnice a ideme“.  A tak som sa vybral do môjho srdcového pohoria Nízkych Tatier v zimnom období.

Dátum: 4.2.2018

Trasa

3D

https://www.relive.cc/view/1392818720

Ponuka

Po úspešnej akcii, o ktorej píšem: NVSP, časť druhá: Kúzelné arktické počasie na horách Malej Fatry som nemal dostatok fotodokumentácie. Na stránke www.dobrodruh.sk však pribudli pekné fotky z tohto miesta. A tak som sa rozhodol ich použiť v mojom článku. To som však neurobil bez súhlasu autora fotiek. Týmto spôsobom som sa aspoň virtuálne spoznal s Peťom.

Po publikácii článku sa mi Peťo ozval a začali sme sa baviť o tom, čo plánujeme  robiť cez víkend. Ja som chcel ísť na Sitno a on s kamarátmi na Ďumbier. Viac hláv, viac zábavy... povedal som si a súhlasne som kývol na ponuku zúčastniť sa tejto akcie.

Plán bol jednoduchý. Požičiam si snežnice, spolu s Peťom pôjdeme za jeho kamarátom Marekom mimo Bratislavy. Tam presadneme do auta a vyzdvihneme dvoch Marekových kolegov v Trnave. Všetci traja chceli zdolať vrchol na skialpových lyžiach. Priamo na Trangoške sa mal pridať k nám ešte jeden chalanisko so snežnicami. Všetko však bolo úplne inak...

Ráno plné zdržaní

Je sobota večer a zajtra vyrážam na Ďumbier v spoločnosti, ktorú nepoznám. Pre istotu ešte píšem Peťovi, či všetko platí podľa dohody. Cink. Nová správa : „Nejdem...ale hodím ťa ráno k Marekovi“ . Je už dosť neskoro na to, že na druhý deň ráno o šiestej vyrážam z domu. Rýchlo idem do postele snívať o krásnom počasí na najvyššom kopci Nízkych Tatier.

Cŕŕŕn. Budíček. Rozliepam oči a presúvam sa do kuchyne uvariť si životodarnú tekutinu. Kávička rozvoniava už po pár minútach a postupne mi jej teplo zaleje celé telo. Po rannej hygiene balím svoj batoh, na ktorý ešte pripevňujem snežnice. Presúvam sa na miesto stretnutia, kde ma už v aute čaká Peťo. Vystupuje, podávame si ruky a po otočení kľúčiku v zapaľovaní sa vezieme za Marekom.

Zastavíme pred rodinným domom, zazvoníme, dvere sa otvárajú a objavuje sa v nich vyšportovaný chlapík. Veci už má nachystané v chodbičke, ale na streche auta ešte chýba namontovaná „truhla“ na lyže. Po úspešnej montáži sa lúčime s Peťom a vyrážame do Trnavy, kde sa máme stretnúť s ďalšími členmi výpravy. Celý čas sa s Marekom rozprávame a cesta ubehne ako voda.

V Trnave čakáme na ďalších spolupútnikov. Meškajú pár minút, ale nakoniec sa dočkáme. Plánované parkovanie, kde chceli nechať auto nevyšlo, a tak hľadáme nové vhodné miesto. Podarilo sa. Miesto sa našlo a autá sú zaparkované.  A my sa už môžeme pohnúť smer Trangoška v objatí Nízkych Tatier.

Cesta na chatu M.R.Štefánika

Škriabeme sa do kopcov. Celé okolie sa naraz mení a je pokryté výdatnou, novou vrstvou snehu. Nižšie položené parkoviská s prehľadom obchádzame a parkujeme na najvyššom, kúsoček za Trangoškou. Mali sme šťastie. Je tu posledné miesto, ktoré rýchlo obsadzujeme.

Vystupujeme z auta a začíname sa pripravovať na výšľap. Pre mňa to neznamená veľa práce. Obliecť bundu a nahodiť batoh. Ostatní lepia „tulenie pásy“, obúvajú lyžiarky a prezliekajú sa.

Po pár minútach vyrážame. Zatiaľ to vyzerá, že bude krásne počasie. Nie je síce ideálne slnečno, ale slniečko občas vykukne a vidieť oblohu.  Predpoveď dobrého počasia vytiahla do hôr hromadu športuchtivých ľudí.

Ideme po zelenej značke po ľavej strane Veľkého Gápľa. Cestička sa príjemne kľukatí a postupne naberá aj strmší charakter. Nepamätám si, že by som touto cestou niekedy išiel. Evidentne je to obľúbená skialpinistická trasa smerujúca na chatu M.R.Štefánika. Chodník je kvalitne prešlapaný množstvom lyží, ktoré išli pred nami. Povrch chodníka je absolútne komfortný, preto ani nevyťahujem snežnice, ktoré poctivo nesiem na chrbáte.

Čím ideme dlhšie, tým sa chodník stáva strmším a strmším. Prvú krátku prestávku si dávame neďaleko prameňa. Trošku sa vydýchame a fotíme okolitú krajinu. Je čas pobrať sa ďalej. Ak chceme prísť až na Chopok, tak musíme pridať.

Je to tu trošku ako na promenáde. Občas niekoho predbehneme a občas nás predbiehajú skupinky ľudí. Je tu zmeska „všehochuti“. Niektorí idú pešo, niektorí na skialpoch, poniektorí šlapú v topánkach a nesú si snowboard.

Ďalšiu zástavku máme pri odbočke k Jaskyni mŕtvych netopierov. Tu sa počasie začína trošku kaziť. Fúka nepríjemný vietor a aj na oblohe pribúda viac oblakov. Odtiaľto sa charakter chodníka mení na prudšie stúpanie. V diaľke sa už dá tušiť sedielko, kde sa napojíme na červenú značku. (rázcestie na Krúpovo sedlo). Ako to však býva, tak aj teraz, pri otvorenom teréne je to zdĺhavé stúpanie. Človek si myslí, že už je tam a hrana hrebeňa akoby utekala. Nakoniec však predsa len do sedla dorazím. Marek na skialpoch je ďaleko predo mňou a ostatní chalani niekde za mnou. Nevidíme sa, lebo prichádza hmla a s ňou odchádzajú všetky nádeje na krásne výhľady na okolie. Už len občas vidíme presvitajúce slniečko a modrú oblohu.

V sedielku sa nezdržujem, lebo fúka ľadovák. Tu to dobre poznám a viem, že na chatu je to už len kúsok.  Pridávam do kroku a o pár minút som na chate. Chata je plná ľudí. Marek ma čaká v predsienke. Prebojujeme sa dovnútra a obsadíme stôl, kde si vychutnávame chmeľové osvieženie. Po chvíľke prichádzajú aj zvyšní členovia našej mini výpravy. Každý z nás si zhodnocuje sily, či bude pokračovať vo výstupe, alebo sa vráti. Nakoniec útok na vrchol podnikáme v trojici.

Dobytie vrchola Ďumbiera

Vychádzam pred chatu a privíta ma chlad. Ako som ho tu nechal, tak ma tu aj počkal. Je ako verný pes čakajúci na svojho pána. Jediné, čo sa zmenilo, je počasie. Ako to na mojich posledných výpravách býva – k horšiemu. Hmla začína byť nepreniknuteľnou.

Na vrchol sa vydávame po zimnom značení. Prebojovávame sa od tyčky ku tyčke, ktoré  už nie sú poriadne vidieť a oči musím poriadne namáhať, aby som náhodou nestratil smer. Vôbec netuším, kde som a koľko je ešte potrebné stúpať na vrchol. Ešteže ľudské nohy nechávajú dostatok stôp v snehu. V tomto prípade je to lepšie ako zimné značenie (2 metrové drevené tyčky zabodnuté v zemi ukazujúce trasu).

Zo začiatku je viditeľnosť ešte celkom dobrá. Vidím množstvo ľudí, ktorí idú predo mnou. Po čase sa však hmla zmení na absolútne husté mlieko. Navyše aj povrch začína byť dosť ľadový, a tak vyťahujem z batoha  mačky. (nie tie mňau, mňau, ale železá na topánky :) ) S nimi sa mi ide oveľa ľahšie. Už sa toľko nekĺžem a mám istejší krok. Bojujem s kopcom ako aj s počasím. Chalanov som nechal niekde vzadu za sebou. Počujem hlasy.  Pridávam do kroku. Áno! Je to tu! Som na vrchole.

Ten okupuje skupina maďarských turistov, ktorí si robia pamätné foto. A tak sa kúsoček vzďaľujem a idem do závetria skaly. Po nejakom čase prichádza Marek. Bavíme sa, čo ďalej. Je 14:00 hod. a na Chopok je to ešte poriadny  kus cesty. V tomto počasí to nemá význam. Bol by to veľký risk, že sa dostaneme do hlavných správ. Po príchode posledného člena našej výpravy sme rozhodli. Ideme späť tak, ako sme sem prišli.

Návrat

K spiatočnej ceste nie je toho veľa, čo napísať. Ja som kráčal míľovými krokmi Krakonoša a chalani si užívali šmýkajúce sa „prkná“. Ani raz nepristali na výmenu. Ja by som im dal snežnice z batoha a oni mne lyže. :) 

V sedielku neodbáčame na chatu, ale plynule pokračujeme až do doliny odkiaľ sme vyrazili. Na parkovisko prichádzam asi  10 – 15 minút za ostatnými. Ten hlavný s kľúčmi od auta tu však nie je. Na mobile je nedostupný. Volíme vyčkávaciu taktiku v teple reštaurácie. Do prvej však nemôžeme ísť, lebo je tam prísny zákaz vstupu v lyžiarkach. Zisťujem situáciu na Trangoške. Po súhlase sa tam pohodlne usádzame. Teplá cesnaková polievočka a halušky zaliate pivkom sú ako pohladenie duše. Užívame si to. Rozprávame sa o všetkom možnom. O tom, čo sme zažili ako aj o plánoch do budúcnosti.

Vychádza nám to dobre. O 16.00 zaplatíme a ideme k autu. Po ceste sa konečne ozýva „stratený“ kamarát. Už je pri aute. Nasleduje klasika s vyzúvaním, prezliekaním, balením. Odchádzame smer Trnava a Bratislava.

Bol to krásny výlet a verím, že na tom budúcom mi už konečne bude priať aj počasie.

Ďakujem za spoločnosť chalani !

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V pozadí detvianskej kauzy sa objavuje Kotleba a spravodajcovia

Firma z Bránikovho blogu robila čistky.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Ako si nevidiaci dokáže uvariť kávu... a nevyliať

S čím všetkým sa musí nevidiaci vysporiadať.

Sĺpček Zuzany Kepplovej

Čo by mal Šefčovič pochopiť

Veru, nie sme ako Španieli.


Už ste čítali?