1000 km naprieč ČR. 5.časť : Cez Poodří do Vítkovskej vrchoviny

Autor: Pavol Krajč | 20.11.2018 o 12:00 | (upravené 28.5.2019 o 17:07) Karma článku: 2,80 | Prečítané:  833x

Ak sa chceš prejsť virtuálne naprieč Českou republikou, tak neváhaj čítať sériu týchto článkov. V tejto časti  prekročíme rieku Odra  a prejdeme sa malebnou Vítkovskou vrchovinou, ktorá je jednou z častí Nízkeho Jeseníka.

Informácie o dennej etape :

Dátum : 18.6.2018

Pohorie : Nízky Jeseník – Vítkovská vrchovina, CHKO Poodří

Trasa : Paskov (z) > Krmelín (z) > Stará Ves nad Ondřejnicí (z) > Jistebník (z) > Klimkovice (m) > Zátiší

Garmin : https://connect.garmin.com/modern/activity/2786388659

Vzdialenosť / Prevýšenie / Čas : 32,65 km / 621 m  / 7,47 hod.

3D pohľad na trasu

Cestou – necestou až k Odre

Spal som ako zarezaný. Vnútorné hodiny som však nedokázal oklamať a budím sa veľmi skoro.  Po „spakovaní svých pět švestek“ opúšťam penzión na Rychtě. Podľa dohodnutých inštrukcií hádžem kľúče od izby do schránky a  zatváram za sebou dvere.

Svoje prvé kroky za mojim dnešným dobrodružstvom smerujem cez  tiché a prázdne uličky Paskova. Zelená značka ma vedie pomedzi domy až k ceste D56. Po jej prekonaní idem pozdĺž až pokiaľ neprejdem cez železničnú trať. Tu definitívne opúšťam posledné domy mestečka a kráčam cez pole. Je skoro ráno (6.30 hod.). Nestretnem ani jednu živú dušu. Spoločnosť mi robia iba poľné kvety a lány ešte nedozretého obilia a iných poľnohospodárskych plodín.

V diaľke vidím hrdo stáť stromy. Moje kroky nezadržateľne urezávajú vzdialenosť k nim. Dnes mám ťažké nohy. Vôbec sa mi nechce chodiť. Možno to spôsobuje ráno bez jedla a môjho hlavného životabudiča – kávy.

Prejdem popri potoku a ponáram sa do ticha lesa. Strom vedľa stromu. Jeden ako druhý. Akoby tu stála armáda stromov, ktoré čakajú na ranný raport. Je ticho. Len kde-tu preletí vtáčik a preruší dokonalé ticho svojim štebotavým hláskom. Až mi je clivo.

Tesne pred obcou Krmelín počujem „cup-cup, cup-cup“. Obzerám sa a vidím prvého živého  tvora dnešného rána. Bežkyňu, ktorá si ráno išla zabehať. Usmieva sa. Rytmus jej tenisiek je ale rýchlejší ako ten môj, a tak po kývnutí si na pozdrav sa ich cupot rýchlo vzďaľuje.

Obec Krmelín míňam okrajom. Cesta stále vedie po poliach a malých kúskov lesa. Niekedy idem na rozmedzí poľa a lesa. Je tu stále rovina bez možnosti rozhliadnúť sa do diaľav. To ma unavuje. Je to ako cesta bez konca.

Keď sa objavil pri ceste kríž, uľavilo sa mi. Vedel som, že už blízko je obec Stará Ves nad Ondřejnicí. Ešte pár minút pochodu po asfalte a predo mnou sa objavil zámok. Je skoro 9:00 hod. a na oprave zámku sa usilovne pracuje. Chlapi v montérkach pobehujú raz sem, raz tam. Nosia rôzne náradia a zveľaďujú zámok. Nakuknem aj do zámku. Všade vládne čulý pracovný ruch, a tak ich nechám pracovať a idem si svojou cestou.

Cesta ma vedie po asfalte hlavnej cesty spojujúcej Starú Ves nad Ondřejnicí a Jistebník. Skôr ako sa dostanem nad rieku Odra, prekleniem mostom riečku Ondřejnice. Pohybujem sa v oblasti CHKO Poodří, ktoré sa rozkladá pozdĺž rieky Odry od obce Jeseník nad Odrou až po Ostravu. Jeho rozloha je necelých 82 km2 a zriedili ju z dôvodu ochrany zachovaného riečneho toku so slepými ramenami. CHKO je bohaté na rybníky, lužné lesy a nivné lúky. V oblasti rastie množstvo vzácnych rastlín, ako napríklad kotvica plávajúca, salvínia plávajúca, ale aj mäsožravé vodné rastliny bublinatky. V rybníkoch žijú vzácne mäkkýšovce ako napríklad ohrozený druh korýtko riečne, alebo kotúľka štíhla.

Cesta ma vedie až k najväčšiemu rybníku Bezruč v sústave rybníkov na rieke Odra. Rybníkom vedie úzka asfaltka po ktorej idú súčasne autá, cyklisti aj chodci. Pohľad na rybník je komfortný, ale môj pocit pri okoloidúcich autách nie je vôbec dobrý. Uľaví sa mi, keď prídem na železničné priecestie v Jistebníku.

Za železničným priecestím odbáčam doprava a kopírujem železničnú trať. Cesta ma nasmeruje až k železničnej stanici, kde zelená značka odbáča pravouhlo doľava smerom na Klimkovice.

Poľnou cestou idem asi 2,5 km. Putujem zároveň po turistickej ceste a cykloceste súčasne,  na ktorej stretnem deti na školskom výlete. Žiaci idú vychádzkovým tempom, veselo debatujú a smejú sa. Obieham ich. Po pár minútach ich džavot utícha v diaľke. Zastavujem sa pri čerešni, kde sa nakŕmim drobnými plodmi tohto stromu.

To, že sa blížim k obci prezradí rybník, ktorý je obklopený vkusne upraveným mestským parkom. Chodník ma vedie až do centra obce, kde si vyberám útulnú krčmičku. Objednám si jeden zlatistý „čapák“ a neodolám ani miestnej nátierke z olomouckých syrčekov natretej na krajci chleba.

Nechce sa mi ísť ďalej. Dnes som fakt nejaký lenivý. Je však niečo po 11:00 hod. a ja mám na pláne prejsť ešte veľký kus cesty. A tak nahadzujem na chrbát batoh a pokračujem ďalej. Kráčam okolo kostola sv. Kateřiny a vnáram sa do mestského parku v okolí rybníka. Tu sa musím na chvíľku zdržať. Na sandáloch sa mi roztrhla šnúrka, čo skoro spôsobilo môj kotúľ dolu kopcom.

Územie obce definitívne opúšťam tým, že idem popod diaľnicu D1, ktorá ide z Prahy cez Brno až do neďalekej Ostravy. Kráčam v útulnej doline rieky  Polančice v nadmorskej výške niečo pod 300 m n.m. Všetko sa to tu krásne zelenie a vegetácia bujne rastie. Zelená značka ma privedie až po rázcestie Vlčí kout, kde sa s rešpektom obzerám, či niekde neuvidím zmieňované zvieratká. Nedočkal som sa, a tak po krátkom oddychu presedlávam na novú farbu značky. Tentokrát je to modrá.

Tou sa dostanem  až na malú lúku, z ktorej vedie niekoľko ciest. Ja si vyberám tú viac vľavo a už po pár 100 metroch zisťujem, že som mimo značenia. Keď však v diaľke zbadám rybník,  pokračujem až k nemu.

Vôbec neľutujem, že som sa sem nechal zlákať. Okolie rozprávkového rybníka zdobia rôzne drevené vyrezávané skulptúry. Trošku sa pokochám, pofotím a idem ďalej po neznačkovanom chodníku, ktorým sa dúfam dostanem opäť na značený chodník. Po nejakých 700 m som na značke, a tak opäť cupitám po modrej.

Putujem striedavo po lúkach a cez malé lesíky. Už to nie je tá otupná rovina, ale výhľady mi tu stále chýbajú. Kráčam po chodníku okolo kopca Horník (385 m n.m.) až do obce Zátiší.

Som hladný a uťahaný. Je čas neskoršieho obeda (14:00 hod.). Neodolám ponuke sadnúť si na terasu reštaurácie Hotelík. Objednám si obed, ktorý s veľkou chuťou zjem. Kam je potrebné sa naháňať? Dnes už mám za sebou vyše 30 km, čo je denný priemer, ktorý som si naplánoval. Tak sa spýtam čašníčky: „Nemáte na dnes voľnú izbu?“. Po kladnej odpovedi a priaznivej cene mi poskočilo srdce radosťou. Ostávam tu! Presúvam sa na izbu, kde vykonávam potrebné úkony - pranie seba, mojich vecí a nabíjanie elektrospotrebičov. Potom už len vyložené nohy a sledovanie TV. To je pohoda. Priznám sa, že na pár minút som si aj pospal. Okolo 18.00  sa presúvam opäť do reštaurácie, kde si dávam večeru. Bola opäť výborná. Uhrádzam útratu za ubytovanie a stravu a dohadujem sa o zajtrajšom odchode. Odchádzam na izbu užiť si pol dňa oddychu.

Brú.

Poznámka: Ak sa ti páčil článok, tak nezabudni zvýšiť karmu. (klikni na zdvihnutý palec pod článkom). Na základe spätnej väzby budem vedieť, či pokračovať v písaní príbehov tohto výletu.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Mikas: Stojím za ústavom na kontrolu liečiv. Ani ja by som Sputnik zatiaľ nepovolil

Hlavný hygienik zažíva aj útoky od ľudí. Tvrdí, že frustráciu z pandémie chápe.

Komentár Zuzany Kepplovej

Koalícia urazených zúfalcov sa hlási

Túto vládu utrápia.

Dobré ráno

Dobré ráno: Koniec konšpirácií, Lučanský spáchal samovraždu

Čo hovorí správa špeciálnej komisie?


Už ste čítali?