1000 km naprieč ČR. 6.časť : Cez Opavu ku vodnej nádrži Kružberk

Autor: Pavol Krajč | 5.12.2018 o 12:00 | Karma článku: 2,00 | Prečítané:  409x

Ak sa chceš prejsť virtuálne naprieč Českou republikou, tak neváhaj a prečítaj si sériu týchto článkov. V tejto časti  navštívime Opavu a prídeme až k vodnej nádrži Kružberk.

Informácie o dennej etape :

Dátum : 19.6.2018

Pohorie : Nízky Jeseník – Vítkovská vrchovina, CHKO Poodří

Trasa : Zátiší (ž) > Udolí Ohrozimy (cyklo 6199) > Přerovec (m) > Podvihov (m) > Údolí Raduňky (ž) > Raduň (ž) > Opava (Krnovská ulica) > Opava Jaktař (z) > Zlatníky (z) > Stěbořice (z) > Nový Dvůr (z) > Litultovice (z) > Moravice (z) > Jánské Koupele (č) > Kružberk (Penzión Veľké sedlo)

Garmin : https://connect.garmin.com/modern/activity/2789153410

Vzdialenosť / Prevýšenie / Čas : 56,08 km / 1792 m  / 11,03 hod.

3D pohľad na trasu

Ranná cesta k zámku Radúň

Juuuuj dobré to bolo. Po poldni oddychu som sa ráno cítil ako znovuzrodený. Budím sa pomerne skoro. Zbalil som sa a  opúšťam útulnú izbičku o 6:00 hod. Dnes to vyzerá na krásny deň. Slnko je ešte nízko a je príjemne chladno. Nohy po včerajšku poslúchajú. Trasa je nenáročná. Stála rovina,  striedavo prechádzam cez lesíky a polia.

Sledujem žltú značku až po prístrešok v údolí Ohrozimy. Tu odbočujem  doľava na cyklochodník 6199 smerujúci do obce Přerovec. Pri obci sa napájam na cestu (modrá značka), ktorá je lemovaná stromami so sladkými čerešňami. Bez raňajok mám brucho prázdne, a tak si s chuťou dám za hrsť týchto sladkých  bobúľ.

Mňam. Výborne raňajky. Naberiem si ešte do zásoby a pokračujem v ceste.  Po asi  800 metroch opúšťam asfaltku a prechádzam na cestičku, ktorá má z jednej strany pole a z druhej les. Som „vysmiaty ako lečo“ až do momentu, kedy na chodníku zbadám zo sedem malých pruhovaných prasiatok. Moja skúsenosť hovorí : „kde sú deti, tam je aj matka“.  A tak pískam, čo mi pľúca stačia. Deťúrence „svinčiat“ na mňa zdesene pozrú a už aj lenivo lezú do najbližšej húštiny. Môj tep sa zrýchlil a moje kroky nabrali na tempe. Keď prechádzam okolo húštiny kde zmizli, už takmer utekám...

Moje nohy spomaľujú tempo až v Podvihove. Tu sa už necítim v „ohrození“ divokých zvierat. Stále sledujem modrú značku až po odbočku v údolí Raduňky. Preskakujem na žltú a zároveň na NS “Památce amerických letců”. Tá je vybudovaná na pamiatku zostrelenia amerického bombardéru v roku 1944. Pri tejto udalosti niekoľko amerických letcov zahynulo, niekoľko ich bolo zajatých a jeden do dnešných dní ostal nezvestný.

Cez stromy presvitá vodná hladina. Pozerám do mapy a zisťujem, že sa blížim k vodnej nádrži Kameník. Rozhodujem sa, či idem pozrieť Čertův kámen, alebo idem ďalej rovno k zámku Raduň. Vybral som si druhú možnosť. Dnes sa chcem dostať čo najďalej, a preto neexperimentujem a kráčam bez odbočenia. Po niekoľkých metroch už vidím v diaľke vykúkať spoza stromov vežičku zámku. Prechádzam popri zámockej záhrade až k zámku. Ešte nie je ani 9:00 hod.. Prehliadka  zámku začína až o 10:00. To nie som ochotný čakať,  a tak si aspoň poobzerám okolie a prekrásnu barokovú sýpku. Všetko je tu pekne udržiavané.

Cesta „smrti“ do Opavy

Zámok vyobzeraný do sýtosti. Krásne to tu je, ale je čas pohnúť sa ďalej. Zbieham do obce Raduň. Napájam sa na asfaltku, kadiaľ vedie žltá značka. Ide popri Raduňských rybníkoch až do Opavy, ktorá je mojim najbližším cieľom. Kráčam po asfaltke po ľavej strane. Autá jazdia šialenou rýchlosťou oproti mne a keď sa  stretne auto s oprotiidúcim, tak sa vážne bojím. Pozerám aj do mapy, kde by sa dalo uhnúť, ale nič nenachádzam. Žiadna rozumná alternatíva tu neexistuje. A tak trpím a kráčam. Ak budem nabudúce plánovať cestu v tomto okolí, tak sa tejto „turistickej cestičke“ určite vyhnem. To isté odporúčam aj ďalším cestovateľom.

Trošku sa mi uľaví, keď sa pripája cesta z obce Chvalíkovce. Odtiaľto je asfaltka trošku širšia a určite aj bezpečnejšia. Konečne prechádzam cez most nad riekou Moravice. Popri asfaltke sa ukáže chodník, ktorý s radosťou využijem.

Už som na okraji Opavy a je to cítiť. Všade je rušno. Ľudia pobehujú rôznymi smermi a na ceste je množstvo áut. Do obce vchádzam cez mestskú časť Kylešovice. Tu ma privíta pozostatok nejakého domu. Strašne sa mi páči, a tak si ho zvečním aj do môjho mobilu.

Turistický chodník sa cez mesto motká kade-tade. Najprv ma cez mestskú časť privedie k železničnej stanici. Potom idem okolo  Minoritského kláštora a dovedie ma až k Ptačímu vrchu. Na jeho vrchole sú postavené dve sochy nadrozmerných vtákov, ktoré točia hlavami a svietia im oči. Prechádzam cez Sady Svobody a Dvořákovy sady až do samého centra Opavy na Horní náměstí. Idem popri konkatedrále Nanebevzetí P. Marie a okolo Slezského divadla. Tu hľadám miesto,  kde by som si na chvíľku odpočinul. Našiel som si peknú krčmičku a keďže nie je ani 11:00 hod., tak si stíham objednať ešte ranné menu. Dám si praženicu za  veľmi dobrú cenu.

Dobre najedený sa zdvíham, platím za raňajky a vychádzam von. Užívam si krásne počasie. Prejdem sa ešte centrom Opavy. Túlam sa po námestí a jeho širšom okolí. Už z diaľky mi padne  do oka divotvorný objekt, ktorý mi pripadá ako brontosaurus bez hlavy. Tabuľka na zemi vraví, že tadiaľto voľakedy jazdila električka.

Mesto opúšťam po Krnovskej ulici. Hluk áut a množstvo ľudí mi začína vadiť. Moje kroky sú rýchle a hlava prázdna – bez myšlienok. Opäť sa na turistickú značku napájam v mestskej časti Jaktař. Mnou sledovaná farba značky je zelená.

Cesta na Kružberk

Tvrdosť asfaltu občas vymením za poľné cesty a rozľahlé polia posiate rôznymi plodinami za prítomnosť obydlí. Cesta je nenáročná, ale aj nekonečná. Ešteže mi počasie praje. Je príjemne teplo a slnko občas hladí moju pokožku až príliš. Keďže nechcem vyzerať ako pravý Indián, tak si pri najväčšom úpeku obliekam na seba tričko s  dlhým rukávom.

Medzi Zlatníkmi a Stěbořicami neodmietnem ponuku miestneho pivovaru. Degustujem pivko a obzerám si pivovar. Vládne tu kľudná atmosféra a priznám sa... prebehla mi hlavou myšlienka sa tu dnes ubytovať. Je však príliš skoro, a preto  túto lákavú príležitosť v sebe udusím a kráčam ďalej.

Cesta ma kľukato dovedie až k arborétu Nový Dvůr. Tu sa práve koná výstava „Kouzlo živých motýlů“. O kúsok ďalej, neďaleko arboréta,  zažívam však  vlastnú výstavu. Blízko Dubovej odbočujem znova z asfaltky na poľnú cestu. A tu vidím obrovský kŕdeľ motýľov. Snažím sa ich počas chôdze spočítať, ale nedá sa to. Je ich niekoľko stoviek. Veselo sa hrajú a poletujú kade-tade.

Poľnou  cestičkou sa dostanem až do Choltic. A tu, ako keby som sa na chvíľu ocitol v  Holandsku – v krajine veterných mlynov. Po absolvovaní prehliadky veterného mlyna, ktorý je vo vzornom stave, klesám do obce Litultovice. Aj tu sú obyvatelia patrične hrdí na neďaleký veterný mlyn. Uprostred jazierka sa pýši maketa tohto mlynu. Dlho sa tu ale nezdržiavam a pokračujem po zelenej značke smerom na železničnú stanicu.

Pri ceste opäť vidím stromy plné červených bobuliek. Pripadám si ako kobylka. Pažravo spasiem túto sladkú dobrotu. Postupne sa priblížim k železničnej trati – jednokoľajke. Tú ľahko prebehnem a začnem stúpať do obce Lhotka u Litultovic. Tento chodník tu asi nikto nevyužíva. Je zarastený a zanedbaný. Miestami sa musím predierať cez húštiny a bujnejúcu zeleň. Domáci asi používajú neďalekú asfaltku, ktorá nepriamo kopíruje tento chodník.

Od železničnej trati som nastúpal 150 výškových metrov. Mám toho dosť. Nejako som si odvykol predierať sa húštinami a celkom rýchlo som si privykol na pohodlné asfaltky a poľné cestičky.

Nakoniec som sa nejako prebojoval až do krčmičky v Lhotke u Litultovic. Som tu jediným hosťom. Objednávam si jedno orosené a sladkú malinovku. Na zajedenie si kupim keksík, vďaka ktorému si hneď získam dvoch domácich priateľov – mačku a psa. Už po prvých kúskoch, ktoré ochutnali, sa mi tmolia pri nohách a dožadujú sa ďalšieho sústa. Veľa mi z keksíka nezostalo, ale nevadí. Získal som na pár minút  milú spoločnosť. Okrem mňa a mojich dvoch priateľov,  je tu len slečna výčapníčka. Tá mi ale väčšinou nerozumie, asi hovorím príliš rýchlo. A tak prepínam do češtiny.

Počas oddychu v krčmičke študujem mapu. Je 16.30 hod. a pomaličky začínam myslieť na nocľah. Ako dobré riešenie mi pripadá prísť do obce Jánské Koupele a tam nájsť nejaké ubytovanie. Skúšam sa informovať telefonicky, ale bez úspechu. Buď mi nikto neberie, alebo nemajú voľné miesto. Nakoniec sa na mňa šťastie predsa obrátilo. Dovolal som sa do penziónu Veľké sedlo. Je to od plánovaného cieľa mojej etapy ďalej ešte o zhruba 3 km. Ťažko sa zdvíham a dávam sa opäť na cestu.

Značka ma vedie najprv lúkami, ale neskôr sa napája na asfaltku, ktorá ma privedie až do obce Moravice. V jej centre odchádzam z asfaltky a štverám sa na výhliadkové miesto Hůrka v nadmorskej výške 567 m n.m. Poobzerám sa po okolitej krajine a pokračujem smerom na  Jánske Koupele. Poza stromy už vidím riečku Moravice a to znamená, že cieľ dnešného dňa je už na dohľad. Ešte chvíľku študujem kadiaľ najlepšie ísť. Ako najlepšia možnosť mi pripadá prejsť na červenú značku E3, ktorá vedie popri rieke. Bola to dobrá voľba. Pohodlná lesná cestička, z ktorej  sú pekné výhľady.

Dnes už mám toho dosť. Prekonal som hranicu 50 km a moje nohy to dostatočne cítia. Teším sa na teplú večeru a posteľ. Uľaví sa mi, keď vidím šípku smerujúcu na most, za ktorým sa má nachádzať penzión.

Pri penzióne stretnem pár ľudí a po otázke, či je ešte reštaurácia otvorená, sa smejú. Nie, nie je, ale ak poprosíte, tak domáci jedno načapuje. Ani ma nenapadlo, že sa tu nebudem môcť najesť. Vojdem do penziónu a stretnem domáceho. Ten mi informáciu o zatvorenej kuchyni potvrdí, ale keď vidí moje hladné psie oči, tak sa dohodneme. Nejaký ten „smažáček s hranolkami“ predsa nemôže byť problém. Som vďačný. Dopredu zaplatím za jedlo aj ubytovanie. Veci idem zhodiť na izbu a prezúvam sa do pohodlných šľapiek. Opäť raz som niekde jediný hosť, a tak si užívam celú chatu sám pre seba. Na teraske si vychutnávam večeru šampióna, ktorú zalievam zlatým mokom.

Po najedení ma prepadá únava. Televízor na izbe nefunguje, ale vôbec mi to nevadí. Začína večerný rituál očisty (osprchovať mňa, oprať veci, dobiť energetické spotrebiče).

Oči klipkajú, nohy konečne odpočívajú a zážitky tohto dňa bežia v hlave.

Brú.

 

Poznámka: Ak sa ti páčil článok, tak nezabudni zvýšiť karmu. (klikni na zdvihnutý palec pod článkom). Na základe spätnej väzby budem vedieť, či pokračovať v písaní príbehov tohto výletu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Majiteľ Slotovej vily robí pre Siekela

Siekel býva v byte Nosáľa, ktorý mu predtým sám predal.

Dobré ráno

Dobré ráno: Neschopnosť ministerstva nás stála sto miliónov

Ministerstvo školstva čelí obvineniu.

DOMOV

Kočnerovi navrhnú sprísniť väzbu, vraj ovplyvňuje vyšetrovanie

Utajený svedok predložil dôkazy proti Kočnerovi.


Už ste čítali?