1000 km naprieč ČR. 9.časť : Cez bunkre k okraju Králického Sněžníka.

Autor: Pavol Krajč | 10.1.2019 o 15:00 | Karma článku: 1,73 | Prečítané:  336x

Ak sa chceš prejsť virtuálne naprieč Českou republikou, tak neváhaj čítať sériu týchto článkov. V tejto časti budeme prvýkrát  obzerať Benešovu líniu v oblasti Starého Města a prespíme v blízkosti Králického Sněžníka.

Informácie o dennej etape :

Dátum : 22.6.2018

Pohorie : Hrubý Jeseník, Hanušovická vrchovina

Trasa : Červenohorské sedlo (č E3) > Bílý sloup (ž) > sedlo pod Vřesovkou (z) > U Vozky (ž) > Banjaluka – viadukt (z) > Branná (ž) > Branná – schody (m) > Staré Město (č – NS) > Staré Město (m) > Stříbrnice

Garmin : https://connect.garmin.com/modern/activity/2796238392

Vzdialenosť / Prevýšenie / Čas : 33,35 km / 1350 m  / 7,41 hod.

3D pohľad na trasu

Cez Červenú horu (1333 m n.m.) a Vozku (13777 m n.m.) do Brannej

Včera som to stihol len tak-tak. Akonáhle som sa ubytoval, vonku sa rozpršalo. Začal duť nepríjemný ľadový vietor a na oblohe sa čerti bláznili.

Noc bola rovnako divoká a svetlo na izbe blikalo v rytme vetra, ktorý sa preháňal vonku. Perinu odkrývam niečo po 6:00. Balím si všetky moje veci do batohu a  elektroniku kŕmim doplna. Kuknem cez okno a teším sa nedaždivému počasiu. O 7:30 hod. zbieham do hotelovej reštaurácie, kde zjem všetky možné dobroty, ktoré mi ponúkajú „švédske stoly“.

Keď sa do mňa už nič nezmestí, tak sa poslednýkrát ešte poobzerám po hoteli, ktorý ma na túto noc prichýlil. Kontrolujem mapu a rozmýšľam, pokiaľ by som až dnes mohol prísť. Mojim cieľom je úpätie Králického Snežníka.

Vychádzam z hotela, kde ma privíta „ľadováčik“. Na to, že je leto, tak 8 stupňov sa mi zdá pomerne málo. Nahadzujem na seba bundu a rezko kráčam do mierneho kopčeka. Už som v prevádzkovej teplote a ruky mi začínajú rozmŕzať. Zastavujem sa pri pamätníku obetiam hôr. Je to pre mňa veľké memento a zdvihnutý prst. Dnes sa radšej nebudem nikde hnať a riskovať.

Maličký kostolík má na oltári umiestnené pamätné tabule obetiam týchto hôr. Nad nimi visí tabuľa s múdrym nápisom :

„MOUDRÁ A MOCNÁ JE PŘÍRODA, ČLOVĚK MALÝ A CHYBUJÍCI“

Kráčam po príjemnej zvážnici, ktorá je spoločne značená červenou E3 a náučnou stezkou „S Koprníčkem na výlet Keprnickými horami“. Po ceste je umiestnených niekoľko náučných tabúľ,

z ktorých sa dozvedám o histórii tohto kraja.

Prichádzam k smerovníku Bílý sloup. Tu odbočujem na žltú značku, ktorá obchádza vrchol Červenej hory po pravej strane. Už nejdem po pohodlnej zvážnici, ale kráčam po relatívne nevýraznom chodníku. Po niečo vyše 0,5 km sa dostávam na vyhliadkové miesto nad Vřesovou studánkou. Krásne miestečko, kde dominujú skaly. Z nich je výborný 360 stupňový výhľad.

Kráčam po hrebeni, z ktorého je krásny výhľad do doliny. Ďalšou kamennou dominantou na tomto hrebeni je Kamenné oko. Sú to dve o seba opreté skaly, ktoré tvoria oko, cez ktoré je možné hľadieť do diaľav. Tu aj končí hrebeň a ja klesám 100 výškových metrov do sedla pod Vřesovkou. Preskakujem na zelenú značku, ktorá ma vedie príjemným lesným chodníčkom až k vodnému toku Hučivá Desná. Pri zostupe k vode som zamyslený. To sa mi stalo takmer osudným. „Drizgol som na ric a chrbát“, tak ako som dlhý. Až mi v chrbte a ruke zapraskalo. Kontrolujem sa ležiac na zemi. Ruka bolí, ale nie je zlomená. Aj chrbát je v pohode. Vstávam. Taký malý briežok a troška vody na kameni a mohol som byť dochrámaný. Hory neodpúšťajú ani chvíľkovú nepozornosť.

Zmysli mám napäté. Moju 100 percentnú pozornosť sústreďujem na terén a okolie. Dokonca si vyberám aj paličky z batoha. Po prekročení vody stúpam a dostávam sa opäť do nadmorskej výšky aká bola na Kamennom oku. Tu ma však už z diaľky víta kamenný monument, ktorý sa volá Vozka. Pri pohľade z Keprníku, alebo Vřesovej studánky má skalný útvar podobu pohoniča (vozka) s vozom.

K skalnému útvaru sa viaže aj ľudová povesť:

V dobe hladomoru si chcel tadeto skrátiť cestu pohonič, ktorý viezol chlieb hladujúcim. Na zlej ceste nadával a volal diabla na pomoc. Ten mu poradil, aby cestu vyložil pecňami chleba. Trest ho za to však neminul. Pán hôr ho premenil aj s vozom na skalu.

Na Vozke stretnem aj prvých turistov. Rovnako ako ja, sa rozhliadajú do diaľav a ich tváre zdobí úsmev od ucha k uchu. Vyštveral som sa na skalu.  Pofukuje a začína mi byť zima. Tak si urýchlene fotím okolie a poriadne sa obzerám. Je tu krásny výhľad a vôbec neľutujem, že som si naplánoval cestu práve tadiaľto.

Po naplnení mojej pamäte krásnym výhľadom sa poberám ďalej. Chodníček klesá a prechádza striedavo cez lesíky a lúčky. Panuje tu dokonalé ticho, len občas počujem štebot okolo letiacich vtákov. Postupne sa napájam na zvážnicu, ktorá ma privádza až na križovatku Volská louka. Z tohto bodu už kráčam po komfortnej asfaltke do Banjaluky.

Blíži sa čas obeda a s ním aj obec Branná. Najprv však podliezam železničnú trať viaduktom. Ten na sebe hrdo nesie dátum výstavby, ktorá sa datuje od roku 1945. Hneď za ním si musím vybrať z dvoch možností. Buď budem pokračovať po žltej značke (tá ide po asfalte a kopíruje železničnú trať), alebo prekročím lávkou riečku Branná a pôjdem po zelenej. Chvíľku váham a bojuje vo mne pohodlnosť so „zážitkovom“. Nakoniec vyhráva „zážitková“ zelená značka. Kráčam po kamennom chodníku, ktorý lemujú skalné útesy. Vedie tadeto aj NS „POD PTAČÍ PLANINOU“. Jej náučné tabule ma informujú o kráse a histórii tohto kúska krajiny.

Kamenná cestička končí v obci pri cintoríne. Kráčam až do samého srdca obce. Privíta ma najkrajší obecný úrad, aký som za posledné roky videl. Škvŕŕŕŕk, škvŕŕŕk. „Čo to je ?“. Hladný žalúdok ohlásil 12:00 hod. Otáčam pohľad na druhú stranu ulice a .... aká „náhodička“.  Minipivovar Kolštejn sa na mňa usmieva a volá ma dnu. A tak vchádzam dovnútra, kde ma víta usmievavá obsluha. Chvíľku diskutujeme o tom, ktoré pivečko mi doporučia. Postupne degustujem ich dva najlepšie kúsky a zapasujú parádne. Nechám sa zlákať aj lahodným pokrmom: „3 x Smažené tvarůžky v pivním těstíčku s cibulkou a šunkou“. Nesklamalo, priam potešilo. Chuťové bunky som naplnil a je čas sa pohnúť ďalej.

Nedá sa však odísť z tohto mestečka len tak. Na každom kroku ma „prenasledujú“ krásne pohľady na nádherné stavby. Obchádzam a kochám sa kostolom sv. Michaela, obzerám Fojství Branná a nakoniec aj hrad a či zámok Kolštejn, ktorý slúži ako hotel. Proste krásne mestečko – malé a krásne. Centrum opúšťam po schodoch, ktoré ma privedú až k modrej značke. Tá ma vedie okolo opusteného lomu, kde sa ťažil kryštalický vápenec (mramor) až do SKI areálu. Utešené malé stredisko. Viem, opakujem sa, ale som nadšený týmto mestečkom a v duchu si sľubujem, že sa sem ešte niekedy vrátim.

Cez Kančí vrch (723 m n.m.) k pevnostnému systému v Starom Měste

Prechádzam cez menší kopec. Opäť ma začali obklopovať nekonečné lúky. Priadajú mi ako zelené more, ktoré občas prerušia ostrovčeky stromov. Na jednom takom ostrovčeku si čupí utešená kaplnka (Nad Šléglovem).

Pri Kančom vrchu trošku blúdim. Som ako loď bez lodivoda, lebo moja GPS navigácia v kritickom mieste prestáva fungovať. Vidím pod sebou dedinu a predpokladám, že to je už Staré Město.  Kráčam cez lúku. Začalo mierne pršať, a to mi trochu pokazilo moju dobrú náladu. V topánkach mi začala žblnkať voda a ešte aj zisťujem, že nejdem práve najlepším smerom. Rozhodnutie. Musím ísť na istotu, a preto sa vraciam na asfaltku, ktorou sa bezpečne dostanem  až na okraj Starého Města.

Na kraji mesta začína červená náučná značka. Vedie cez blízke vybudované opevnenia z obdobia II. svetovej vojny. Kontrolujem mapu a rozmýšľam, čo ďalej. Túžim vidieť bunkre, a tak sa rozhodnem urobiť si zachádzku.

Kráčam cestou hore a zrazu sa ku mne rozbehne pes. Vrhá sa mi na nohavice a utiera si o mňa svoj čumáčik. Zastavujem svoje kroky a z diaľky počujem krik „Nebojte se !“. Však ja sa nebojím, to len pulz skáče nejako vysoko. Pánko prišiel až ku mne, karhá psa. Ten je pojašený a skacká okolo nás ako na gumičke. Pán je rodák zo Starého Města a rozpráva mi partii ľudí, čo sa snažia opravovať bunkre, ku ktorým mierim. Debatujeme asi desať minút a mne začína byť zima. Lúčim sa  a idem svojim smerom.

Na obzore vykúka jeden z prvých bunkrov. Sivá obloha dokresľuje náladu, ktorá tu asi vládla, keď naše vojská museli opustiť pohraničné pásmo po Mníchovskej dohode. Nasledujúcich pár týždňov budem nachádzať  tieto „betónové pamätníky“ Benešovej línie pravidelne. Veľa som o tom čítal a teraz sa stretáva prečítané s realitou. To je pre mňa ... Čítať o  bunkroch je jedna vec a vidieť to na vlastné oči zase druhá. Kopce posiate bunkrami rôznych kategórií, veľkostí a funkčnosti. Milióny ton betónu a nekonečne veľa práce, ktorú ľudia museli vykonať, aby tieto diela zhotovili. A potom podpis štyroch ľudí (Arthur Neville Chamberlian / Spojené kráľovstvo, Édouard Daladier / Francúzko, Adolf Hitler / Nemecko, Benito Mussolini / Taliansko) ukončil úsilie o odpor. Až po uzretí týchto stavieb chápem ako museli byť ľudia vtedy frustrovaní.

Rozhliadam sa po okolí a všade kam pozriem, je betónový pamätník. Niektoré už ani nie je vidieť. Zub času, vysoká tráva a úmyselné demolácie vykonali svoje. V očiach prepínam na čiernobiele videnie a predstavujem si, aké to tu muselo byť, keď tu cvičila armáda chystajúca sa na odpor.

Kráčam k pechotnému zrubu StM -S34 “Svah”. Stenu bunkra zdobí nápis „Republiku nedáme!“. Je to izolovaný pechotný, obojstranný, dvojkrídly zrub. Na jeho výstavbu použili 1800 kubických metrov betónu. Tento bunker mal mať až 3 zvony kvôli strategickému umiestneniu na svahu (jeden zvon mal byť pozorovací). Mal mať kanón kalibru 4,7 cm, 3 dvojčatá guľometu vz.37, 9cm mínomet, 4 ľahké guľomety vz.26.

A to je jeden z mnohých. Postavených malo byť vyše 15 000 ľahkých bunkrov (bolo postavených necelých 10 000), skoro 1300 ťažkých bunkrov (bolo postavených necelých 300) a 17 delostreleckých pevností.

Postupne ešte navštevujem iné bunkre. Sú to fascinujúce stavby. Potom klesám na príjazdovú cestu, ktorá smeruje do Starého Města a vybehnem ešte k zrubu StM-S 31b „Ozdravovna“. Tu moju dnešnú prehliadku po histórii končím. Je už skoro 16:00 hod. a  začínam rozmýšľať nad nocľahom.

Náučná cesta končí na druhom konci mesta, kde sa napájam na modrú značku. Trošku ľutujem, že som obišiel samotné mesto, ale dnes sa chcem dostať čím bližšie ku Králickému Snežníku. Kráčam smerom na  Stříbrnice, kde mi mapa ukazuje niekoľko možností nocľahu. Idem znova po rozľahlých lúkach. Cesta ma dovedie k lyžiarskemu stredisku Stříbrnice. Obzerám sa po núdzovom mieste prespania niekde pod strechou, lebo obloha je stále sivá a neveští nič dobrého.

Pozerám do mapy, hľadám ubytovania, ale všetko bez úspechu. Buď je zavreté, alebo neposkytujú ubytovanie. Začínam byť neveselý, dokonca aj všetky reštaurácie sú pozatvárané. Ale nakoniec...

Prichádzam do centra obce a vidím otvorenú reštauráciu U Kampů. Vchádzam dnu, kde ma  privíta obchod s reštauráciou v jednom. Ťažko sa skladám na lavicu, objednávam jedno chladené a niečo na jedenie. Na moju otázku, či je možné sa aj ubytovať, dostávam kladnú odpoveď. Najem sa a presuniem sa na izbu. Je jednoducho zariadená. Toaleta aj sprcha je spoločná na chodbe. V izbe dominujú akumulačné kachle pod oknom. Ja som však šťastný. Vonku zase začal padať chladný dážď.

Teplá sprcha vo mne prebrala zvyšok energie. Prepral som si veci a zišiel opäť dole do reštaurácie. K hosťom pribudli dvaja  trampi. Sú na niekoľkodňovom výlete a zlé počasie ich zahnalo pod strechu. Predchádzajúcu noc spali v ŘOP-íku (ľahký bunker) a teraz sú podľa ich rečí dolámaní.

Neskôr večer si k nám prisadne aj majiteľ. Miestny „lesák“. Celý večer diskutujeme o Králickom Snežníku. Prináša aj niekoľko knižiek, ktoré si spoločne prezeráme. Som však unavený, a tak sa pomaličky presúvam „na kutě“ a snívam o zajtrajšej ceste do najbližšieho pohoria – Králického Sněžníka.

Brú.

 

Poznámka: Ak sa ti páčil článok, tak nezabudni zvýšiť karmu. (klikni na zdvihnutý palec pod článkom). Na základe spätnej väzby budem vedieť, či pokračovať v písaní príbehov tohto výletu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Bývalý ústavný sudca Trimaj: Pri obštrukciách môže Kiska podať žalobu pre nečinnosť Danka

Všetko nasvedčuje tomu, že pri voľbe sudcov sa bude kalkulovať, hovorí.


Už ste čítali?