1000 km naprieč ČR. 10.časť : Cez Králický Sněžník na okraj Orlických hôr

Autor: Pavol Krajč | 7.2.2019 o 12:00 | (upravené 7.2.2019 o 14:15) Karma článku: 2,05 | Prečítané:  500x

Ak sa chceš prejsť virtuálne naprieč ČR, tak neváhaj čítať sériu týchto článkov. V tejto časti  prejdeme vrcholom Králického Sněžníka a začneme zdolávať Orlické hory. Pozrieme sa na bunkre Benešovej línie a kukneme aj do Poľska.

Informácie o dennej etape :

Dátum : 23.6.2018

Pohorie : Králický Sněžník, Orlické hory

Trasa : Stříbrnice (neznačená) > Hraniční hora – sedlo (ž) > Gleboka Jama (z) > Hranica (č E3) > Králický Sněžník (č E3) > Sedlo Puchača – CZ/PL (č E3) > Prostřední Lipka (č E3) > Králíky (č E3) > Dolní Boříkovice – odb. k CZ/PL (ž) > hraničný priechod CZ/PL (z) > Petrovičky – CZ/PL (č – Jiráskova cesta) > České Petrovice

Garmin : https://connect.garmin.com/modern/activity/2798825127

Vzdialenosť / Prevýšenie / Čas : 44,14 km / 1761 m  / 9,27 hod.

3D pohľad na trasu

Na Králický Sněžník (1424 m n.m.)

Ráno. V rytme dažďových kvapiek sa mi spalo dobre. Izbička bola tichá a ak som sa cez noc zobudil, tak len kvôli tomu, že mi padol vankúš z postele. Sústredene sa balím do batohu a všetko dobre zabezpečujem proti vlhkosti. Vonku totiž vládne stále sychravé až daždivé počasie. Nie je to žiadny lejak, ale pár hodín v tomto počasí a zle zabalené veci budú ako špongia.

Na 8:00 mám objednané raňajky. Do reštaurácie prichádzam už zbalený a prichystaný na cestu. Čaká ma kráľovsky prestretý stôl. Pri vedľajšom stole sa schádzajú trampi, čo tu tiež spali. Pri ich stole vládne vrava o tom, či pôjdu hore na vrchol, alebo to tu zabalia. Zhodujú sa jednohlasne – nebudú moknúť a idú domov.

Raňajky boli výborné. Uhrádzam útratu a debatujem s pánom domácim. Pýtam sa ho na cestu: „Je lepšie ísť po modrej, alebo po žltej značke?“. „Najkratšia a najlepšia cesta je pomedzi.“ - dostávam jednoznačnú odpoveď. „Choďte stále po asfalte a tam, kde sa bude lomiť cesta, pokračujte smerom k hrebeňu. Po pár sto metroch ste hore.“ – dostávam ešte dobrú radu.

Poďakujem, rozlúčim sa a vychádzam von. Padajú drobné kvapky vody, ktoré sa po chvíľke menia na celkom slušný dážď. 

Kráčam podľa rady stále po asfalte popri Stříbrnickom potoku. Opúšťam dedinu a pozorujem, ako sa postupne mení ráz krajiny. Plynule stúpam do kopca. V mojich ušiach sa miešajú iba dva zvuky: šuštiaci dážď a klepot mojich topánok na asfalte.

Prichádzam až k bežkárskemu smerovníku Stříbrnický potok, kde asfaltka prudko točí doľava. Tu je čas opustiť bezpečie asfaltu a zaboriť topánky do prvého blata dnešného dňa.

Idem lesnou neoznačenou cestou asi 500 m. Svah už nie je taký prudký a ja očami hľadám značku, ktorú by som mal križovať. Konečne ju vidím. Ešte pár metrov a už sa aj nachádzam križovatke s názvom Hraniční hora – sedlo. Je to malá čistinka v objatí ihličnatých stromov. Niekoľko metrov sledujem žltú značku, ktorá ma privádza na štátnu hranicu medzi Poľskom a Českom. Po nej nastupuje zelená značka, ktorá vedie najkratšou cestou k prvému dnešnému cieľu – k samotnému najvyššiemu vrcholu tohto pohoria. Stúpam na hrebeň a počasie sa zatiaľ veľmi  nemení. Smoklí a  mne sa na tvári mieša pot z námahy a božie slzy z oblohy.

Pri peknom počasí tu musia byť pekné výhľady. Ja však vidím iba belobu, ktorú raz za čas odfúkne silnejší vietor. Po odhalení bieleho rúcha sa ukazuje blízke okolie. Občas to je kalamita a občas husté ihličnaté lesy.

Na hranici sa striedajú značky rôznych farieb. Poľská zelená s názvom Niemojów – Bardo a Česká NS Králický Sněžník. Je tu aj žltá a červená značka E3. Všetky tieto značky idú miestami súbežne a občas sa iba križujú.

V mieste, kde sa farby prelínajú, preskakujem na červenú E3. Hlavne preto, lebo sa chcem pozrieť na neoficiálny symbol Králického Sněžníka a na prameň rieky Moravy. Som krytý hrebeňom, a tak tu našťastie veľmi vietor neduje. Po niekoľkých zákrutách sa však ocitnem na otvorenom hrebeni, kde príšerne fúka. Začína mi byť chladno. Po chvíľke sa z hmly vynoria základy Lichtenštejnovej chaty. Je tu pár turistov a dokonca tu niektorí ľudia aj bivakovali. Obchádzam ruiny a smerujem k známej soche sloníčaťa, ktoré je neoficiálnym symbolom týchto hôr. Dlho sa tu nezdržiavam. Urobím nejaké fotky a pokračujem asi 200m k prameňu Moravy. Krehnú mi prsty od zimy,  potrebujem pohyb. Rýchle cvak-cvak a ide sa ďalej. Ďalších cca 200m a som na  najvyššom vrchole pohoria. Je to plochý priestor, na ktorom sú hromady kamenia. Jedna z týchto hromád je zvyšok pôvodnej rozhľadne. Tá je však zbúraná od začiatku 70. rokov 20. storočia. Teraz by mi aj tak bola na nič. Tu vládne čisté mlieko.

Na vrchole sa za jednou kopou kamenia krčí partia. Je mi ľúto, že nie je pekne. Z tohto miesta by mal byť vidieť celý hrebeň a k tomu aj hrebeň susediacich horstiev. Okrem týchto výhľadov ešte aj umelý najvyšší bod ČR – Praděd, ale aj prírodný, kam smerujem – Sněžku. Je zvláštny a výnimočný ešte aj tým, že sa tu stretávajú tri hlavné vodstvá: južné svahy odvádzajú Moravu do Čierneho mora, severné a východné svahy odvádzajú vodu cez Odru do Baltského mora a západná časť patrí do povodia Orlice, ktorej vody tečú do Severného mora.

Smer Králiky

Sychravé a chladné počasie intenzívne dopĺňajú kvapky vody a vietor. To je momentálna realita na tomto najvyššom vrchole. Chcelo by to pauzičku, ale nie je na ňu vhodné miesto. V rýchlosti kontrolujem trasu, po ktorej mám naplánované pokračovať. Červená E3 bude mojim spoločníkom na najbližší čas. Aspoň ju dobre uvidím a nepoblúdim. Najprv kopírujem hranicu s Poľskom. Skáčem ako kamzík po skalkách, ktoré sa mi stavajú do cesty. Akonáhle sa oddeľujem od hraničného pásma, zrazu ako šibnutím zázračného prútika vietor ustáva. Hneď sa mi zdá aj počasie omnoho lepšie, lebo kvapky vody už tak nebičujú unavenú tvár. Ponorím sa do lesa. Je tu krásna rozprávková cesta v tichu a pokoji. Musím si dávať veľký pozor na trčiace korene. Lesná cestička sa napája na širšiu zvážnicu, ktorá ma privedie až na križovatku Sedlo Puchača. Tu stretnem skupinu turistov, ktorí sa rozhodujú ako ďalej pokračovať. Ja sa však nezastavujem, ale pokračujem ďalej.

Od sedla znova kopírujem hranicu medzi Poľskom a Českou republikou. Mierne stúpam. Som v objatí skalných útvarov, na konci ktorých ma čaká rozhľadňa Klepáč. Je ju dobre vidieť už z diaľky. Metre k nej sú ale nekonečné.

Rozhľadňa je pomerné dobre prístupná. Je sobota a možno aj práve preto sa to tu hmýri turistami. Niekoľko partií oddychuje. Bavia sa pri teplom čaji a kochajú sa výhľadmi z rozhľadne.

Kŕmim svoju dušu nádhernými pohľadmi. Keď je plná až po samý okraj, tak pokračujem v mojej ceste ďalej. Je už pár minút po 12:00 a mne začínajú v bruchu vyhrávať muzikanti. Hľadám na mape najbližšie možné miesto, kde by som silne hrajúcu hudbu mohol umlčať. Miesto na mape je určené: Králíky.

Cesta z rozhľadne nepríjemne klesá. Občas sa mi šmyknú nohy, ale našťastie to ustojím a necapnem. Od  smerovníka „Pod Klepáčem“ je už dobre. Dostanem sa na asfaltku, ktorú hojne využívajú turisti, čoho dôkazom sú zaparkované autá. Nejaký ten kilometer využívam aj ja pohostinnosť asfaltu a cupitám veselo smerom dole.

V jednej zákrute sa však červená značka pravouhlo odkláňa od asfaltky. Ďalej vedie po poľnej ceste. Ako bonus mi ponúka krásnu zvoničku pod Jelením vrchem. Na konci lúky sa vnorím do lesného porastu z čoho vôbec nemám radosť. Doobedňajší dážď urobil svoje. V topánkach mi celkom slušne čvachce. Podľa mapy najbližšie kilometre pôjdem stále cez lúky.

Mapa neklame. Postupne prechádzam cez niekoľko nekonečných lúk. Občas neviem, či som na chodníku, alebo nie. Tak pre istotu priebežne kontrolujem môj postup podľa GPS. Výhľad z lúk je úchvatný a neviem sa ho nabažiť. V hlave sa motivujem tým, aké mám šťastie - ak by vytrvalo pršalo, alebo neustále pražilo slnko, tak by bolo zle nedobre. Teraz je počasie niečo medzitým. Takže mi z toho vychádza, že mám vlastne ideálne počasie.

Križujem asfaltku U Křížku, na ktorej sa hrdo týči kríž. Chvíľku sa rozhliadam a ďalej pokračujem napojením sa na zvážnicu. Tá ma vedie do mierneho kopca Na vyhlídce a následne klesá cez kopec Roudný až do obce Prostřední Lipka. Po prekročení železničnej trate pozerám pred seba a tuším, že som už na okraji obce Králíky.

Hrmot silného motoru a bunker mi napovedá, že sa tu niečo deje. Na lúke cvičia vojaci. Neviem, čo to je za akciu, ale krásne to približuje stav, aký tu musel panovať pred pár desaťročiami. Prichádzam k pechotnému zrubu K-S 14 U Cihelny. Obzerám si krásne upravený areál a na náučných tabuliach čítam o histórii tohto bunkra.

Poniže bunkra je Vojenské múzeum. Dnes je možnosť sa povoziť na obrnenom transportéri. Najbližšie termíny sú však obsadené.  Mne sa nechce čakať, a tak sa poberám po klesajúcej asfaltke do centra Králikov.

Tu je správny čas na oddych a na vymyslenie ďalšieho plánu na dnešný deň. Je niečo okolo 14:00 hod.. Našiel som útulnú reštauráciu. Tá je ale plná ľudí, ktorí čakajú na objednané jedlá. Dávam si jedno chladené a niečo rýchle  pod zub. Čas je neúprosný a ja musím dnes zdolať ešte zopár kilometrov. Najprv sa však túlam po námestí a kochám sa krásnou architektúrou tohto námestia.

Po hraničnej cestičke medzi Českom a Poľskom

Mesto opúšťam po asfaltke. Stále sledujem červenú E3, ktorá ma vedie do okrajovej časti a následne popri cintoríne mimo mesta. Po ceste obzerám opevnenia Benešovej línie. Zamyslený kráčam po asfaltke a v jednom momente si uvedomujem, že som dlhšie nevidel značku. Tak sa vraciam späť niekoľko desiatok metrov. Prechádzam  na nenápadnú lúčnu cestičku. Tá ma vedie až k hlavnej ceste, ktorá spája Mladkov s obcou Králíky. Po nej však dlho nejdem, lebo po chvíľke mením smer k hraničnému prechodu Dolní Lipka.

Na hraničnom prechode presedlávam na zelené Poľské značenie. Teda. Teda. Neviem, či toto bolo dobré riešenie. Chodník vôbec nie je prechodený, a tak sa často brodím vysokou trávou. Druhým problémom je značenie. Musím sa priznať, že oči mám na stopkách a aj tak často rozmýšľam, či idem dobre. V momente, keď križujem železničnú trať, tak sa konečne objaví značenie. Vydýchol som si. Túto časť som zatiaľ zvládol a nezablúdil som.

Motkám sa po cestičkách, kde nie je ani živej duše. Túto cestu využíva príležitostne asi iba pohraničná stráž a náhodní zúfalci ako som ja. Zadní hraničný vrch (712 m n.m.) prechádzam ešte v istote, že idem dobre. Akonáhle som sa však priblížil k ďalšiemu vrcholu, tak strácam istotu. Som na území nikoho. Začína pršať. Je sychravo a hodinky mi ukazujú 18:00 hod. V tejto situácii nechcem riskovať zablúdenie, a preto sa kus cesty vrátim. Dúfam, že uvidím nejaké značky. Moje prosby ale nie sú vypočuté. Po značke ani chýru ani slychu. No nič, snáď idem dobre. Kráčam ďalej po cestičke, kde z jednej strany je riedky lesík a z druhej lúky. Zrazu sa objavím na hraničnom prechode Petrovičky.

Napájam sa tu na Jiráskovu cestu, ktorá je značená červenou farbou. No asi som unavený a mozog mi nefunguje úplne spoľahlivo. Vybral som sa opačným smerom. Klesám skoro kilometer, keď prichádzam na môj omyl. Nechce sa mi ísť do kopca, no musím sa otočiť a to čo som klesol zase krvopotne vystúpať. Prichádzam opäť k prechodu Petrovičky a konečne naberám správny smer. Je načase si nájsť nejaký nocľah. Volám do niekoľkých chát, ale všetko je obsadené. Čo sa čudujem? Je sobota a to neveští nič dobré. Mojou nádejou sú České Petrovice. Tam by malo byť viac možností na ubytovanie.

Prichádzam až k reštaurácii Na rozcestí. Volím obľúbenú taktiku. Sadnúť si do reštaurácie, dať si pivko a hľadať možnosti na prespanie. Vchádzam dovnútra. Je plno. Našťastie je jeden malý stolík voľný, a tak si k nemu sadnem a objednám si. Po krátkej chvíli  dostávam objednané jedlo, pivko a aj uspokojivú odpoveď ohľadom prespania. Ostávam tu. Uľavilo sa mi. Dnes mi Králický Sněžník dal zabrať. Teším sa už do postele.

Nasýtený sa presúvam na izbu, kde vykonávam večernú rutinu. Oprať veci, seba, doplniť energiu aj mojim spotrebičom a ísť do hajan. Som zvedavý, čo mi prinesie zajtrajšok. Na pláne je začať spoznávať Orlické hory, pozrieť si Tvrz Hanička a užiť si deň.

 

Brú.

 

Poznámka: Ak sa ti páčil článok, tak nezabudni zvýšiť karmu. (klikni na zdvihnutý palec pod článkom). Na základe spätnej väzby budem vedieť, či pokračovať v písaní príbehov tohto výletu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Milión dôchodcov na Slovensku: Bojujú o dôstojný život, dokedy sa dá

Vyše 7500 ľudí čaká na miesto v domove pre seniorov.

Stĺpček šéfredaktorky Beaty Balogovej

Okrem vychádzok k lekárovi ich naozaj nič nečaká?

Až po päťdesiatke si človek uvedomuje, že staroba je tŕnistý pojem.

Dobré ráno

Dobré ráno: Mafia, exsiskára a policajti sa spojili, aby sledovali novinárov

Sledovanie novinárov hovorí o rozpade právneho štátu.


Už ste čítali?