1000 km naprieč ČR. 11.časť : Po opevnenej línii v Orlických horách

Autor: Pavol Krajč | 12.2.2019 o 13:00 | (upravené 13.2.2019 o 9:00) Karma článku: 5,42 | Prečítané:  2070x

Ak sa chceš prejsť virtuálne naprieč Českou republikou, tak neváhaj čítať sériu týchto článkov. V tejto časti  prejdeme veľkú časť Orlických hôr. Na ceste budú všadeprítomné bunkre a iné opevnenia Benešovej línie.

Informácie o dennej etape :

Dátum : 24.6.2018

Pohorie : Orlické hory

Trasa : České Petrovice (č – Jiráskova cesta) >  Zemská brána (č – Jiráskova cesta) > Tvrz Hanička (č – Jiráskova cesta) > Anenský vrch (č – Jiráskova cesta) > Pěticestí (č – Jiráskova cesta) > Homole (č – Jiráskova cesta) > Velká Deštná (č – Jiráskova cesta) > Šerlich – Masarykova chata

Garmin : https://connect.garmin.com/modern/activity/2801613110

Vzdialenosť / Prevýšenie / Čas : 39,20 km / 1260 m  / 8,07 hod.

3D pohľad na trasu

Do pevnosti Hanička

Budím sa na novom mieste. Cez okno vniká do izby svetlo. Je tu šero a ticho. Rozhliadam sa po priestrannej izbe, kde nemo stoja ďalšie štyri postele. Šerosť izby prerušujem zapnutím svetla a ticho zapnutím TV, kde si ladím hudobný kanál.

Je ešte skoro. Raňajky sú až o 8:00 hod., tak sa zatiaľ v kľude pobalím do batohu. Využijem aj teplú sprchu. Kumulujem v sebe teplo, lebo dnes ho asi budem potrebovať. Vonku to vyzerá na nevľúdne chladný a upršaný deň.

Pohostinnosť švédskych stolov je úžasná. Podvoľujem sa chuťovým pohárikom a doprajem žalúdku všetko, po čom zatúži. Nakoniec to všetko zalejem  čiernym životabudičom.

Je čas vyraziť. Ani nerozmýšľam, či si dať na seba moju Gore-Texku. Prší a je sychravo. Po uhradení útraty opúšťam teplé priestory a robím prvé kroky smer neznámo ...

Prvé minúty sa trasiem ako osika. Fakt je zima. Je vôbec leto? Trasenie ustáva až  po chvíľke, kedy sa telo konečne aklimatizuje na vonkajšiu teplotu. Rezký krok výdatne pomáha rýchlejšiemu zahriatiu môjho tela.

Dnes pôjdem po Jiráskovej ceste, ktorá je vyznačená  červenou.  Je to najstaršia značená cesta po hrebeni Orlických hôr. (vznikla na konci 19. storočia). Aktuálne vedie z Litomyšle do Broumova.

Prvých pár kilometrov kráčam po asfalte, čo mi v tomto upršanom počasí vôbec nevadí. Na križovatke Čihák sa na kopci hrdo týči kaplnka sv. Anny. Krásne dopĺňa panorámu prostredia. Na pár minút sa zastavím a kochám sa.

Vidím cyklistu. Niečo sa mi na ňom ale nepozdáva. Keď sa k nemu priblížim  zistím, že to je slamená bábka. Pousmejem sa.  Pri krásnej chalúpke posedáva ešte niekoľko takých slamených bábok.

Asfaltku opúšťam v prírodnej rezervácii Zemská brána, kde rieku Divoká Orlice premosťuje krásny kamenný most. Ten pochádza z roku 1900. Celkovou rekonštrukciou prešiel v roku 2004 – 2005, pričom sa kládol dôraz na zachovanie historických materiálov a vzhľadu mosta. Musím konštatovať, že sa im to podarilo. Stúpam do kopca, ktorý zdobí krásny borovicový les. Na jeho vrchole prichádzam na lúku, na konci ktorej stojí Orlická chata. V jej okolí je maličká zoologická záhrada. Bečia tu na mňa všelijaké huňaté zvieratá. V blízkosti chaty stretnem „pocestných“, ktorí sa po noci  balia do svojich oceľových štvorkolesových tátošov.

Za chatou sa opäť ponáram do borovicového lesa. Po chvíli sa začínajú objavovať prvé betónové bunkre. Práve som sa dostal do Žamberských lesov, kde viedla opevnená Benešova línia. Zo začiatku behám od bunkra k bunkru. Všetko fotím, obzerám a študujem. Veľa som o tom čítal, ale raz vidieť je stokrát lepšie ako raz čítať.

Pri pobehovaní a čítaní náučných tabúľ sa naplno ocitnem v  období pred druhou svetovou vojnou. V mojej predstave tu vidím koňmi ťahané povozy naložené materiálom na stavbu týchto betónových pevností. Všade sa tu presúva vojsko, ktoré buduje obrannú líniu. V lese sa stavajú  prieseky palebných smerov. V predstavách cítim odhodlanie, odhodlanie vzdorovať neprávosti.

Na chvíľku sa v myšlienkach presúvam do súčasnosti. Ako mohli za pár mesiacov vybudovať toľko betónových objektov? A my budujeme kus diaľnice desaťročia...

Obzerám už asi 25. bunker. Sú rôznych veľkostí, konštrukcií, ale aj v rôznom stave schátrania. Ak by som mal navštíviť každý z týchto bunkrov, tak by som tu strávil mesiace. Preto som rozhodnutý ich ignorovať, pokiaľ však nepôjde o výnimočnú stavbu, ktorá upúta moju pozornosť.

Väčšina týchto bunkrov bola vybetónovaná v roku 1937. Niektoré boli kompletne dobudované, vybavené výzbrojou a obsadené posádkou. V roku 1938 po Mníchovskej zrade však posádka musela opustiť tieto betónové pevnosti. A tak pri odchode demontovali vnútorné vybavenie a ponechali ich svojmu osudu. Ich osud sa vyvíjal rôzne. Na niektorých si nemecké vojská skúšali muníciu. To však väčšinou bunkrom toľko neublížilo. Najväčšiu škodu na nich napáchala v päťdesiatych rokoch firma Kovošrot. Ich pracovným postupom na odobratie pancierových zvonov bolo použitie výbušniny. Váha pancierových zvonov sa pohybovala nad 10 ton.

Som ohromený touto oblasťou. Kráčam a vravím si, že som už  videl asi  všetky typy bunkrov. Moje kroky ma doviedli až po asfaltku spojujúcu Rokytnice v Orlických horách a Bartošovice v Orlických horách. Najprv prejdem okolo pechotného zrubu „Na holém“, ktorý mal chrániť príjazdovú cestu k delostreleckej pevnosti Hanička. Idem do mierneho kopčeka a o chvíľku stojím pri smerovej tabuli. Tá ukazuje rôznymi smermi, kde sa nachádzajú jednotlivé časti pevnosti Hanička. Pevnosť má  6 objektov:

  • R-S 76 Lom - pěchotní srub
  • R-S 77 Pozorovatelna - pěchotní srub
  • R-S 78 Na pasece - dělostřelecká věž
  • R-S 79 Na mýtině - dělostřelecký srub
  • R-S 79a U silnice - vchodový objekt
  • R-S 80 U potůčku - pěchotní srub

Postupne si obzerám všetky objekty pevnosti. Nemám slov. Opäť som nadšený.

Ako posledný objekt navštevujem R-S 79a (U silnice – vchodový objekt). Tu je aj vstup do múzea. V priľahlých budovách na nádvorí sú umiestnené exponáty z obdobia druhej svetovej vojny. Podrobne si ich obzerám a idem dovnútra. Od informátora sa dozvedám, že som zmeškal vstup a ďalší je až za hodinu. Samotný okruh prehliadky trvá asi 1,5 hodiny. Teraz som na vážkach. Ak zostanem na prehliadku, tak už dnes neprídem do plánovaného cieľa dnešnej etapy. Okrem toho tu nie je veľmi kde čakať tú hodinu. Rozhodujem sa, že pokračujem ďalej.

Na Masarykovu chatu

Zadumane opúšťam priestory pevnosti Hanička. V tichosti si sľubujem, že sem ešte niekedy prídem. Po príjemnej lesnej cestičke pomaličky stúpam po hrebeni. Cesta je vlastne priesek v lese, ktorý robí spojnicu medzi väčšími bunkrami. Po každej strane míňam množstvo bunkrov, ku ktorým však už nezachádzam.

Kráčam stále po rovnej ceste až po smerovník Anenský vrch – výhliadka. Schádzam z  pohodlnej cesty a relatívne prudko stúpam až na Anenský vrch. Na jeho vrchole sa týči rozhľadňa. Práve ju asi nanovo natreli, lebo v jej blízkosti sa nachádza páska, ktorá má zamedziť vstupu na rozhľadňu. Mne to však nedá. Keď už som tu, tak skúšam, či je farba ešte čerstvá. Keďže už nelepí, tak sa škriabem až na vrchol rozhľadne. Dnes sa však výhľady nekonajú. Je hmla a ledva je vidieť blízke okolie. Navyše ešte na vrchole prudko fúka, tak tu dlho neostávam. Pod výhliadkou sa nachádzajú ďalšie dva bunkre: Anna a Arnošt. Tie sú v dezolátnom stave. Anenský vrch opúšťam po tej istej ceste, ako som sem vyliezol.

Pri smerovníku odbočky na vrchol pokračujem doprava smerom na Komáří vrch. Cesta je stále rovnaká. Mierne sa vlní a po oboch stranách sa raz za čas objaví nejaký ďalší bunker. Som rozhodnutý sa nezastavovať už  pri ďalších bunkroch. Toto rozhodnutie mi vydrží asi 600m, kde na mňa spoza kopca vykúka Pěchotní srub R-S 87 Průsek. Víta ma tu pútavá tabuľa, a tak chcem alebo nechcem idem aj k samotnému objektu. Jemne prší. Pred bunker prichádzam zároveň s vojenským UAZ-om. Z neho vystupuje usmiaty chlapík v maskáčoch. Slovo dalo slovo a som v  bunkri. Mám súkromnú asi hodinovú prednášku o tomto objekte, ale  aj o celom pevnostnom systéme. V objekte je niekoľko makiet tohto územia s vyobrazením pevnostného systému. Všetko je v zachovalom stave. Viem, opakujem sa, ale opäť som ohromený. Výklad mi pootvoril dvierka k vedomostiam o bunkroch, pevnostnom systéme, atď. Niektoré veci som si nikdy neuvedomil, ale po prednáške nad nimi rozmýšľam. Napríklad všetky strieľne bunkrov smerujú do vlastnej krajiny. Je to z niekoľkých dôvodov: aby nevyvolávali agresivitu a aby sa lepšie palebne kryli. Bunkre boli k strane hraníc zahádzané hlinou, aby tak lepšie odolávali prípadnej paľbe delostrelectva. Bunkre sú omietnuté preto, aby sa mohli namaľovať. Samotná línia slúži na zastavenie nepriateľa na niekoľko dní, aby sa stihli prisunúť zálohy. Veľa, naozaj veľa vecí som sa dozvedel. Je čas ísť ďalej. Prispievam dobrovoľným príspevkom. Dostávam ešte ponuku, aby som niekedy prišiel na brigádu. Lúčime sa potrasením rúk a ešte radou, že kúsok ďalej je ďalší bunker, kde je možné si vystreliť z niektorých zbraní.

Odchádzam z týchto miest nerád. Vládne tu taká nostalgicko-priateľská atmosféra. Začína pršať a cesta je znova rovnaká. Nekonečne rovná a priama. Cesta ma dovedie až na asfaltku na Mezivrší. Ako už napovedá názov, tak sa nachádzam medzi dvoma vrchmi: medzi Komářím vrchpm a Anenským vrchom. Cesta na Komáří vrch neprináša nič nového. Počas dažďa sa nedokážem nadchnúť krajinou, cez ktorú práve prechádzam. V hlave mi hučí množstvo informácií z predvojnového obdobia.

Z myšlienok ma vytrháva až Kunštátska kaple. Tá sa naraz objaví na mojej ceste po prekonaní križovatky Pěticestí. Táto baroková kaplnka je postavená v roku 1760 a slúžila pre bohoslužby drevárskych robotníkov pracujúcich v Orlických horách. Kaplnka bola niekoľkokrát zdevastovaná poveternostnými podmienkami, ale vždy ju obnovili.

Terén sa tu prudko mení. Pohodlná cesta sa zmení na rozbahnený terén. Nepomáha mi ísť ani mimo chodníka, nakoľko celý terén je podmáčaný a tento fakt ešte zosilňuje neustály dážď.

Motkám sa striedavo po lese a po lúčkach. Je stále chladno a daždivo. Občas prestáva pršať ale počasie je stále sychravé. Už sa nesnažím prekračovať mláčky ani bahno. Nohy mám úplne premočené. Náladu sa snažím vylepšiť spevom. Ten sa však stráca v najbližších kríkoch a stromoch. Občas ma prefacká nejaká tá halúzka, ktorú si nevšimnem pri sklonenej hlave. Stále pozerám pod nohy, aby som sa niekde nešmykol a nevyváľal na zemi. Občas sa pretláčam cez mokrú kosodrevinu a mokré čučoriedkové kríky. Som hladný ako vlk. Je 16:00 hod. a ja som od rána nejedol. Využívam ponúknutú príležitosť a kŕmim sa čučoriedkami. Vôbec mi nevadí, že prší a každý môj krok je sprevádzaný cvrlikaním vody v topánkach. V niektorých momentoch mám pocit, že som sa stratil. Každá objavená značka na strome mi spôsobuje nevýslovnú radosť.

Prichádzam na križovatku Pod Homolí. Mám pocit, že som koniec cesty nešiel ani po turistickom chodníku. Niekde som proste stratil značku. Tu sa však napájam opäť na asfaltku. Tá mi zdvihla náladu aj napriek tomu, že kráčam do kopca. Stúpanie končí až na Velkej Deštnej (1115 m n.m.), čo je najvyšší vrch Orlických hôr. Vrchol je pomerne plochý a viem si predstaviť, ako si to tu ľudia užívajú na bežkách. Na samotný vrchol vzdialený len 150m od križovatky sa ani nesnažím ísť, lebo vďaka počasiu by som aj tak nič nevidel. Radšej pridávam do kroku a teším sa na nejakú teplú chatu, kde by som nasýtil môj žalúdok a natiahol nohy.

Postupne klesám asi 200 výškových metrov. Prechádzam okolo vrcholu Malá Dešná a som  v Šerlišském sedle. Vyzerá to tu všetko opustené. Jediná istota je Masarykova chata, týčiaca sa na blízkom hrebeni. Po 200 metroch som konečne pri chate. Otvorený priestor spôsobuje, že tu fúka a mne začína byť zima. Rýchlo fotím chatu a ponáram sa do útrob budovy.

Sadnem si do majestátnej a skoro prázdnej reštaurácie. Okrem mňa tu sedí len jedna skupinka Poliakov. Tí však už platia a odchádzajú preč. Objednávam si jednu chmeľovú polievku a nejaký pokrm. Pri tej príležitosti sa pýtam na ubytovanie. Keďže dostávam kladnú odpoveď, tak si dávam aj jedno „ostrô“.

Dobre najedený sa presúvam na izbu. Dostal som jednoposteľovú izbu. Má rozmer asi 2x2 metre a obsahuje všetko, čo potrebujem. Posteľ, umývadlo, nočný stolík, kreslo a 2 zásuvky. Zhadzujem zo seba mokré veci. Topánky, v nádeji na vyschnutie, dávam na radiátor, ktorý hreje naplno. Mokré veci rozvesím po celej izbe. Presúvam sa do spoločnej sprchy umiestnenej na chodbe. Užívam si vrelú vodu, ktorá mi prehreje celé telo.

Po návrate na izbu vykonám večernú rutinu. Oprať veci, nabiť elektroniku, zavesiť na sociálnu sieť pár fotiek a dobre sa vyspať.

Brú.

 

Poznámka: Ak sa ti páčil článok, tak nezabudni zvýšiť karmu. (klikni na zdvihnutý palec pod článkom). Na základe spätnej väzby budem vedieť, či pokračovať v písaní príbehov tohto výletu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Siekelovci sa stiahli. La Casa de Slota prešla k právnikovi z kauzy emisie

Firma, ktorá vilu vlastní, dlhuje Trabelssiemu.

Stĺpček šéfredaktorky

Nech hanba po hlasovaní o kandidatúre Fica nie je kolektívna

Fico nie je jediným problémom voľby.

DOMOV

Voľba ústavných sudcov: Pozrite si možné scenáre vývoja (video)

Čo všetko sa môže v parlamente odohrať v utorok?


Už ste čítali?