1000 km naprieč ČR. 12.časť : Po štátnej hranici do delostreleckej pevnosti Dobrošov

Autor: Pavol Krajč | 1.3.2019 o 9:30 | (upravené 28.5.2019 o 17:05) Karma článku: 1,58 | Prečítané:  582x

Ak sa chceš prejsť virtuálne naprieč Českou republikou, tak neváhaj čítať sériu týchto článkov. V tejto časti ukončíme prechod Orlických hôr. Navštívime pevnosť Dobrošov a skončíme v Náchode.

Informácie o dennej etape :

Dátum : 25.6.2018

Pohorie : Orlické hory

Trasa : Šerlich – Masarykova chata (č - Jiráskova cesta) > Polomský kopec (č - Jiráskova cesta) > Olešnice v Orlických horách (č - Jiráskova cesta) > Nový Hrádek (č - Jiráskova cesta) > Peklo (č - Jiráskova cesta) > Jizbice (č - Jiráskova cesta) > Dobrošov (č - Jiráskova cesta) > Náchod

Garmin : https://connect.garmin.com/modern/activity/2803731612

Vzdialenosť / Prevýšenie / Čas : 37,01 km / 670 m  / 8,02 hod.

3D pohľad na trasu

Video: Spoločníci na ceste

Cez Vrchmezí (1084 m n.m.) do obce Nový Hrádek

Rozliepam oči a prvé čo vidím, je zahmlené okno. Chvíľočku mi trvá pokiaľ si spomeniem, kde som. Budím sa v malej, jednoposteľovej izbe na Masarykovej chate. Je to symbolické miesto. Na expedíciu som sa vydal pri príležitosti stého výročia vzniku ČSR. A kto je väčšou charakteristickou osobou ako Masaryk?

Naťahujem sa na posteli. Nechce sa mi vstávať, ale už ani spať. Ešte sa na pár minút „zababuším“ pod paplón a vnímam jeho príjemnú vôňu a teplo, ktoré z neho sála. Energia mi začína pulzovať v žilách. Sadnem si na posteľ, jemne sa predkloním a dočahujem topánky, ktoré som si dal včera večer sušiť na radiátor. Neusušili sa úplne, ale už aspoň nečvachtajú. Usmievam sa. Ešte mám čas. Raňajky sa podávajú až o hodinu. Otváram miniatúrne okienko a nechávam prúdiť do izby chladný ranný vzduch. V spoločnej kúpeľni na poschodí „spácham“ rannú očistu. Po návrate na izbu balím svoje veci do prenosného domu – batoha. Za tých pár dní sa stal zo mňa majster. Balenie mi trvá len pár minút.

Je čas ísť naplniť aj moje brucho kalorickými pochutinami. Vchádzam do priestrannej jedálne o poschodie nižšie. Sedím tu sám, a tak je obsluha promptná. V kľude konzumujem všetko, čo mi prinesú. Na záver si dám veľkú šálku kávy. Popri pití kávy študujem, čo ma čaká. Od včera som plný dojmov, ktoré som si odniesol z pevnosti Hanička. Dnes ma čaká podobné dobrodružstvo. Prídem na druhý koniec obranného úseku – do pevnosti Dobrošov.

Platím útratu a nahadzujem na plecia môj prenosný dom. Vychádzam pred chatu a na pár minút sa nechávam pohltiť výhľadmi na krajinu. Nádhera. Je mi však chladno, a tak si ešte obliekam bundu. Teplomer na chate zastal tesne nad číslom 10.

Robím prvé rázne kroky. Príjemná trasa po hrebeni ma najprv vedie na Šerlich (1027 m n.m.). Hrebeňom prechádza štátna hranica. Po pravej strane mám Poľsko. Je tu množstvo zjazdoviek a lyžiarskych stredísk. Dnes idem opäť po Jiráskovej ceste. Za Šerlichom pokračujem cez NPR Bukačka (národná prírodná rezervácia). Táto rezervácia je vlastne starým horským lesom. Popri ceste sa striedajú buky, smreky, jarabina vtáčia a mnoho ďalších porastov. Nevľúdne počasie na hrebeni spôsobuje, že stromy sú nižšieho vzrastu a rôzne pokrútené. Moja fantázia pracuje. V noci, pri splne mesiaca, by sa  v tomto strašidelnom lese robila dobre “skúška odvahy“. Spomínam si na tú moju. Bol som ešte na základnej škole v druhom ročníku. Zúčastnil som sa  jedného z mojich prvých víkendových pobytov na Jahodníku pri Smoleniciach. Spali sme v stanoch a večer, keď sa zotmelo, sme museli samostatne prejsť vytýčenú trasu v lese.

Zaháňam spomienky a vraciam sa do reality. Les je občas prerušený lúkou, alebo mokraďou. Presne takto si predstavujem staré lesy. Konáre stromov sú obrastené machom, všetko sa zelenie a len kde-tu les preruší lúka.

Jemne stúpam až na Polomský kopec (1051 m n.m.) Prichádzam na  vyhliadkové miesto a kochám sa okolitou krajinou.

Po naplnení duše obrázkami, ktoré nedokáže fotoaparát zachytiť, pokračujem ďalej. Po pár sto metroch prichádzam k odbočke k prameňu rieky Belá. Prameň síce nie je po ceste, ale i napriek tomu odbočím a cez mierne bažiny sa dostávam až k samotnému prameňu. Všetko tu pekne pofotím a vraciam sa späť na cestu, ktorá ma vedie až na Vrchmezí.

Vrchmezí je so svojou nadmorskou výškou 1084 m n.m. piatou najvyššou horou Orlických hôr. Zároveň je to aj hraničný vrchol medzi Poľskom a Českou republikou. Z Poľskej strany je to najvyšší vrchol Orlických hôr (poľsky Orlica). Pred rokom 1945 tu stála horská chata a rozhľadňa, ktorú postavil a prevádzkoval Heinrich Rübartsch (propagátor horskej turistiky a lyžovania v Orlických horách). 

Výška vrcholu mi napovedá, čo bude následovať. Tu už niet kam vyššie stúpať. Klesám smerom k obci Olešnice v Orlických horách. Chodník vedie striedavo cez lesík a cez priestranné lúky. Čím bližšie som k obci, tým viac lúk sa na ceste nachádza. Sú z nich nádherné výhľady aj na samotnú obec, ktorú mám ako na dlani. Pripájam sa na asfaltku, ktorá ma vedie popri rozprávkovej chalúpke až na námestie. Na námestí je v  budove obecného úradu vystavený Utzův mechanický betlém. Vyrobil ho nadaný technik a mechanik Josef Utz - rodák z Olešnic.

Bez prestávky však pokračujem naprieč mestečkom smer Nový Hrádek. Nadobro opúšťam Orlické hory. Ešte jedenkrát sa obzriem na neďaleké kopce a mĺkvo sa s nimi lúčim...

Značka vedie po asfalte po málo frekventovanej ceste až k odbočke Dlouhé, kde popod asfaltku tečie Prodejský potok. Odtiaľto zase mierne stúpam a okolie mi opäť ponúka nádherné scenérie. Krajina je pretkaná zvyškami bunkrov. Okolo jedného prechádzam, a tým sa dostávam na vyvýšeninu, odkiaľ je už vidieť obec Nový Hrádek.

Klesám až na okraj obce a preplietam sa uličkami až k námestiu. Námestie zdobí Mariánsky stĺp, pamätník padlým v prvej aj v druhej svetovej vojne, a krásna fontána. Hlavnou dominantou námestia je však nepochybne kostol sv. Petra a sv. Pavla. Ten akoby držal ochranné krídla nad námestím.

Pohľadom poškuľujem po otvorených reštauráciách. Je poludnie a vône ma lákajú. „Nie, ešte nie“ hovorím si a pridávam do kroku. Opúšťam námestie a priľahlou uličkou sa dostávam až k smerovníku, ktorý ma volá na návštevu zrúcaniny hradu Frymburk. Zvažujem návštevu tejto zrúcaniny. Ja sa však teším na pevnosť Dobrošov, a preto túto výzvu nechávam nenaplnenú.

Cez Peklo do obce Náchod

Posledné kroky v obci Nový Hrádek ma vedú cez záhradky až k rieke Olešanka. Tá je teraz mojou spoločníčkou na niekoľko kilometrov. Potĺkam sa striedavo na jej pravom a ľavom brehu. Je to nenáročná chôdza po pohodlnom cyklistickom chodníku. Cestička sa kľukatí a kopíruje niekoľko krásnych meandrov Olešanky. Meandre spolu s okolitými kopcami tvoria krásnu rozprávkovú krajinu.

A naraz, kde sa vzalo, tam sa vzalo, pred nosom mi Peklo stálo. Nie, nie. Toto Peklo je dobré. Ide o známu turistickú chatu. Jej okolie je krásne upravené, vhodne doplnené  drevenými sochami. Samotnú Jiráskovu cestu stráži čert z dreva. A rybník neďaleko chaty stráži škľabiaci sa vodník. Kúsok od Pekla končí svoju púť po krajine aj riečka Olešanka. Tu sa vlieva do väčšej sestry Metuje.

Je čas si na chvíľku oddýchnuť. Skladám z ramien môj putujúci dom a sadám si k jedinému voľnému stolu v bufete. Plním svoje brucho dobrou polievkou a sladkým keksom. Pitný režim je tiež potrebné doplniť, a tak si dávam jedno chladené.

Počasie sa vylepšilo. Na slniečku je príjemne a len občasný chladný závan vetra pripomína chladné ráno. V bufete sedia prevažne cyklisti, ktorí sa nechali zlákať na príjemný výlet do tejto oblasti.

Využívam čas pri sŕkaní piva a študujem smer môjho ďalšieho pochodu. Do môjho dnešného cieľa, ktorým je mesto Náchod, sa môžem dostať niekoľkými cestami. Tú ľahšiu modrú, po cyklistickom chodníku zavrhujem. Mám ešte dosť času, a preto rozmýšľam nad pokračovaním po Jiráskovej ceste. Tá vedie najprv do obce Jizbice a potom do pevnosti Dobrošov. Je rozhodnuté.

Vstávam, nahadzujem na chrbát batoh a vyrážam vpred. Prvé kroky sú príjemné po asfalte. Potom však chodník smeruje do prudšieho kopca. Po dlhšej dobe sa zase môj dych zrýchľuje. Stúpam niekoľko 100 výškových metrov. Najprv idem cez riedky lesík, ale potom sa zase objavujú krásne lúky. Za nimi stojí obec Jizbice (oficiálna časť Náchoda). Prechádzam okolo kaplnky Panny Marie Lurdské a objavujem sa v samotnom srdci obce.

Stúpam ďalej ešte asi 600 metrov a naraz na kopci vidím rozhľadňu. Ide o rozhľadňu Dobrošov na Jiráskovej chate. Tá je však beznádejne uzamknutá na sedem západov. Takže plánované fotky z veže na pevnosť Dobrošov, ako aj na obec Náchod, musím odložiť na inokedy. Aspoň sa prejdem okolo chaty a porobím pár záberov z matičky zeme.

Pri chate opúšťam Jiráskovu cestu. Tá pokračuje najkratšou možnou cestou do Náchoda. Ja si však cestu predĺžim cez pevnosť Dobrošov. K pevnosti ma vedie asfaltka, ktorá prechádza popri pamätníku venovanému padlým hrdinom Jiráskovho kraja. Cesta vedie po hrebeni až k samotnej obce Dobrošov

Pri ceste sú smerovníky, ktoré vyznačujú trasu k samotným objektom pevnosti. Najprv sa zastavím pri náučnej tabuli o objekte N-S 77 (Portál, Kaplička). Tieto objekty neboli dokončené a ostali iba v stave rozpracovanosti – výlomu. Išlo o portál do pevnosti, kadiaľ mali viesť hlavné zásobovacie cesty. Kaplička mala byť minometná otočná veža, ktorou by prestreľovali neprehľadné údolia okolo pevnosti. (tento objekt vôbec nezačali stavať).

Presúvam sa cez lúku k objektu N-S 72 Můstek. Išlo o najvyššie položený objekt pevnosti. Preto tu mal byť aj delostrelecký pozorovací zvon, pomocou ktorého by koordinovali delostreleckú streľbu. Tu okupačné vojská skúšali aktívne nové strely Röchling. Zvyšok jednej takej strely trčí ako pamiatka v stene bunkra. K vežičke vedú schody, po ktorých sa štverám hore. Je odtiaľ dobrý výhľad.

Presúvam sa k najväčšiemu objektu pevnosti – N-S 75 Zelený. Ide o delostrelecký bunker, ktorý mal byť vyzbrojený trojicou poloautomatických húfnic kalibru 100 mm. Bunker bol vybetónovaný v priebehu 5 dní v roku 1938. V súčasnosti slúži ako vstup do múzea. Ja však nemám šťastie. Momentálne múzeum nie je otvorené a na uvedenom telefónnom čísle mi to nikto neberie. 

Poberám sa postupne k ďalším objektom pevnosti. Najprv je to bunker N-S 76 Amerika, ktorý nikdy nebol dokončený. Mal to byť podobný delostrelecký bunker, aký som videl v pevnosti Hanička a mal byť dvojčaťom k bunkru N-S 75 Zelený. Jeho výstavbu ukončili po vyhĺbení 30 metrovej šachty a jej betonáži. Po Mníchovskej zrade šachtu zasypali.

Kúsok sa vraciam späť a smerujem k bunkru N-S 73 Jeřáb, ktorý je pre verejnosť prístupný len výnimočne. Bol to prvý dokončený objekt pevnosti a je výnimočný z viacerých technických riešení. Mal obsahovať 4 zvony, má dve strelecké miestnosti (každú v inej úrovni), nasávanie vzduchu má z tylovej oblasti,  šachta so schodišťom má hĺbku 20 metrov, ...

Začína pršať. Dotvára to dokonalú atmosféru predvojnového obdobia. Moja predstava vidí bunkre obsadené našim vojskom, ako sa pripravuje na odpor...

Postupne navštevujem ďalšie objekty:

  • N-S 80 Jirásek
  • N-S 79 Hrobka
  • N-S 78 Polsko
  • N-S 81 Lom
  • N-S 82 Březinka
  • N-S 83 Lázně
  • N-S 85 Montace

Bunkre sú v rôznom stupni rozpadu, alebo obnovy. Najväčšie škody na nich nespôsobili nemecké vojská, ale firma kovošrot. Tá z nich pomocou výbušnín brala zvony, a to spôsobilo porušenie múrov. Aj napriek tomu tu stoja hrdo. Pripomínajú všetkým návštevníkom nedávnu minulosť a memento, čo všetko sa môže stať ...

Dlhšie sa zdržím pri objekte N-S 82 Březinka, ktorý je krásne udržiavaný. V jeho okolí je umiestnených niekoľko exponátov a príkladov ochrany bunkra. Je tiež zavretý. Obsahuje 61 m hlbokú vŕtanú studňu, filtrovňu z roku 1938, originálny protitankový kanón vzor 36 a kalibru 47 mm, a veľa ďalšieho. Bol zrekonštruovaný v rokoch 1988 – 2000 Klubom vojenskej histórie Náchod. Patrí im za to veľká vďaka.

Cez lúku klesám okolo bunkra N-S 83 Lázně až k brehu rieky Metuje. Popri nej ma vedie cesta k ďalšiemu bunkru N-S 85 Montace. Ten bol vybetónovaný firmou Ing. Rudolfa Friče z Bratislavy. Som nadšený, v akom stave bunker je. Fandovia opevnení na ňom pracujú a momentálne mu dávajú presne taký šat, aký mal v roku 1938.

Jiráskova cesta ma vedie až k mostu ponad rieku Metuje. Prekročením vody suchou nohou sa dostávam k blízkosti železničnej stanici, odkiaľ je už len kúsok  do samého centra mesta Náchod.

Prechádzam cez Masarykovo námestie, ktoré je obklopené krásnymi budovami. Uprostred neho stojí kostol sv. Vavřince. Na jeho kraji stojí nová radnica a nad tým všetkým sa pyšne vypína zámok Náchod. Neviem, kam mám skôr pozrieť. Krásne mestečko. Používam zabehnutú taktiku. Sadám si do reštaurácie Hotel u Města Prahy. Objednávam si chladené a vyberám si miestnu špecialitu Pavlišov. Zisťujem, že je to „řízek v trojobalu, zelí a knedlík.“ Neváham a objednávam si. Po pár minútach už „ládujem“ do hladného brucha.

Slovo dalo slovo a už mám dohodnuté aj ubytovanie s raňajkami. Teším sa, lebo sa mi už nechce pokračovať v ceste. Mám krásnu dvojposteľovú izbu s výhľadom priamo na námestie. Mestečko ma láka. Po absolvovaní večernej klasiky (pranie seba, vecí a dobitia elektroniky) sa idem poprechádzať. Únava si však vyberá svoju daň. Na zámok sa už nevyškriabem...

Zato sa škriabem do postele a snívam, aké to tu bolo, keď sa národ pripravoval na obranu svojej vlasti.

Brú.

Poznámka: Ak sa ti páčil článok, tak nezabudni zvýšiť karmu. (klikni na zdvihnutý palec pod článkom). Na základe spätnej väzby budem vedieť, či pokračovať v písaní príbehov tohto výletu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Mikas: Stojím za ústavom na kontrolu liečiv. Ani ja by som Sputnik zatiaľ nepovolil

Hlavný hygienik zažíva aj útoky od ľudí. Tvrdí, že frustráciu z pandémie chápe.

Dobré ráno

Dobré ráno: Koniec konšpirácií, Lučanský spáchal samovraždu

Čo hovorí správa špeciálnej komisie?

Komentár Zuzany Kepplovej

Koalícia urazených zúfalcov sa hlási

Túto vládu utrápia.


Už ste čítali?