1000 km naprieč ČR. 13.časť : Rozprávka v CHKO Broumovsko – Adršpašsko-teplické skály

Autor: Pavol Krajč | 8.3.2019 o 9:00 | (upravené 28.5.2019 o 17:04) Karma článku: 2,32 | Prečítané:  774x

Ak sa chceš prejsť virtuálne naprieč Českou republikou, tak neváhaj čítať sériu týchto článkov. V tejto časti vás moje kroky povedú do rozprávkovej krajiny Adršpasko-teplických skál.

Informácie o dennej etape :

Dátum : 26.6.2018

Pohorie : Broumovská vrchovina

Trasa : Náchod (č - Jiráskova cesta) > Babí (č - Jiráskova cesta) > Pavlišov(č - Jiráskova cesta) > Hronov (č) > Kříž pod Vršemi (mimo značky) > Velký Dřevíč.žst. (z) > Velký Dřevíč (z) > križovatka Pustiny (m) > Stárkov (m) > križovata U Vysokého kamene (z) > Skály (ž) > križovatka Pod zvětralým vrchem (z) > križovatka Krápník (m) > Penzion Skály

Garmin : https://connect.garmin.com/modern/activity/2806493683

Vzdialenosť / Prevýšenie / Čas : 37,84 km / 1465 m  / 7,50 hod.

3D pohľad na trasu

Video: Pohľad zo zrúcaniny hradu Skály

Video: Adršpašsko-teplické skály

Do rodiska Aloise Jiráska

Svetlo. Otváram oči a chvíľku opäť premýšľam, kde som. Celú noc som v snoch blúdil po bunkroch. Aj teraz pár minút po prebudení nad nimi rozmýšľam. Včerajší deň bol plný silných myšlienok.

No dnes je nový deň a mňa čakajú nové príhody. Som v Náchode a spím v hoteli „Hotel u města Prahy“. Hmmmm, pousmejem sa. Bratislavčan spal v Náchode, v hoteli, ktorý má v názve hlavné mesto Českej republiky. Je to bláznivé. Usmievam sa celý čas pri umývaní zubov a balení mojich „pakšametlov“. Všetko mám pekne zbalené v batohu. Je čas sa obliecť, obuť a naplniť žalúdok. Raňajky ma už čakajú dole v reštaurácii. Ešte kontrola vecí, či som niečo nezabudol. Posledný pohľad na izbu a mlčky sa lúčim. Bolo tu fajn.

Raňajky ma nasýtili. Som spokojný. Zalievam ich pomarančovým džúsom a odchádzam.

Vonku ma víta polooblačno. Ani teplo, ani zima. Proste ideálne počasie na turistiku. Obchádzam si Masarykovo námestie a robím pár fotografií do diabolského prístroja. Smutne pozerám na nenavštívený zámok na kopci ako aj ostatné budovy námestia. Musím sa sem ešte niekedy vrátiť.

Vraciam sa po pešej zóne až ku kruhovému objazdu, kde som včera odbočil z Jiráskovej cesty. Zrazu však červená značka smeruje ku schodom, ktoré ma vedú na menej rušnú ulicu smerujúcu mimo mesta.

Stále idem po asfaltke.Serpentínami sa dostanem až do obce Babí. Je tu kompletne zrekonštruovaný bunker vz.37. Tento bunker je vybavený tak, ako bol v roku 1938. Tentokrát návštevu bunkra neabsolvujem. Je skorá ranná hodina a je zavretý.

Pokračujem po ceste až po tabuľu ďalšej obce. Je to obec Pavlišov. Usmievam sa a spomínam na včerajšiu večeru s názvom „špecialita Pavlišov“. Tak tu je asi pôvod tejto špeciality – rozmýšľam. Tu bývali, možno bývajú ľudia, ktorí vymysleli kombináciu rezňa v trojobale s kapustou a knedľou. Pri pamätníku rodáka Josefa Krapky Náchodského (novinár, básnik, spisovateľ,...) opúšťam hlavnú cestu a ponáram sa do okolitých polí. Chvíľku plávam v zelených lúkach a poliach, až pokým sa opäť nenapojím na hlavnú cestu.

Mierne stúpam. Na kopci ma víta opäť bunker. Ide o objekt N-S93 b – samostatný pechotný zrub. Ten však leží na súkromnom pozemku. Rešpektujem to a obdivujem ho len z diaľky. Pokračujem ďalej až k rozhľadni Na Signálu, ktorá sa nachádza v nadmorskej výške 501 m n.m.

Bola postavená v roku 2014. Jej výška je 29m. Za dobrého počasia je možné vidieť až Ostaš, Broumovké stěny, Jestřabí hory, ale aj Krkonoše, kam smerujem, alebo Králický Sněžník odkiaľ som prišiel.

Pod rozhľadňou ma víta detský džavot. Je tu rozložená trieda základnej školy s dvoma pani učiteľkami. Sú na školskom výlete. Slušne sa pozdravím a detičky jednohlasne pozdravia „Dobrej den.“

Štverám sa po točitých schodoch až na samý vrchol. Priamo pod rozhľadňou je ďalší práve zrekonštruovaný bunker. Z výšky vidím ešte niekoľko týchto betónových pamätníkov.

Pozerám na všetky strany a kochám sa. Z neďalekého lesa je počuť hukot motorovej píly. Ten však po pár minútach prehlušia detské hlasy. Deti  sa tiež vybrali užívať si krásne výhľady. Čakám na príchod posledného dieťaťa, ktoré sa ručičkou silne drží učiteľky. V očkách má strach, ale je povzbudzované hrejivými slovami svojej pani učiteľky.  Nechávam ich na rozhľadni  a ja pokračujem v mojej ceste.

 

Cez križovatku Studénky schádzam až do centra obce Hronov. Táto obec je rodiskom známeho spisovateľa Aloise Jiráska. Na námestí Československej armády obzerám krásnu budovu základnej školy. Napriek niekoľkým rekonštrukciám, ktoré absolvovala, si stále zachovala pôvodný vzhľad z roku 1903. Na námestí sa hrdo týči Mariánsky stĺp, spoza ktorého vykúka Jiráskove divadlo. Tohto známeho spisovateľa je plné mesto. Námestie opúšťam po hlavnej ulici, ktorá je tiež po ňom pomenované.

Popri rodnom dome Jiráska sa dostávam ku zvonici pri kostole Všech svatých.

A tu začína moje celodenné blúdenie. Asi som zmätený tou krásou a moja koncentrácia klesá. Nevšimol som si, že z námestia vedú dve červené značky a  ja sledujem tú nesprávnu. Svoj omyl zisťujem až pri Kríži pod Vršemi. Nechcem ísť späť po rovnakej ceste, a tak volím alternatívu „improvizácia, kade to dá“.  Motkám sa po lese, až sa nakoniec objavím na kopci, kde končí lyžiarsky vlek. Po lúke zbieham dole k chalúpkam, pomedzi ktoré „štrikujem“ k železničnej zastávke Hronov.

Smer CHKO Broumovsko – časť Adršpašsko-teplické skály

Vydýchol som si, že som opäť na správnej značke. Rieku Metuje prekračujem cez most, za ktorým je križovatka ciest Dřevíč, z ktorej vedú štyri cesty. Šípky neukazujú presne,  a tak zase idem vyše 100 metrov nesprávnym smerom. Chtiac-nechtiac sa musím vrátiť. Vyberám si správnu cestu a kopírujem riečku Dřevíč, tentokrát však sledujem zelenú značku.

Popri riečke sa ide dobre. Príjemná rovinka a k tomu tiché žblnkanie vody pôsobí upokojujúco. Obec Velký Dřevíč prechádzam vedľajšou uličkou. Za osídlenou časťou sa konečne lúčim s asfaltom a ponáram sa do zelene. So zeleňou prichádza aj postupné stúpanie.Kráčam si po lese a nestretnem tu ani vtáčika - letáčika.

Zelené more končí asi po 2 kilometroch v obci Stárkov. Prechádzam stredom obce popri zámku a iných kultúrnych pamiatkach. Je už hodina popoludní, a tak muzikanti v bruchu naznačujú, že je čas niečo pojesť. Hľadám tu ustanovizeň, kde by som mohol vyhrávajúcich muzikantov umlčať. Všetky pokusy sú ale neúspešné, a tak to „zaparkujem“ v obchode. Obsluhuje ma milá Vietnamka. Je to maličký „krámek“, pred ktorým je lavička a otvarák na pivo. Mlčky si sadám k domorodcovi, ktorý obeduje už minimálne druhé pivko. Vyzúvam sa, vyhrievam si nohy a pojedám nejaké nezdravé pochutiny, ktoré som nakúpil. Všetko to zalievam jedným „lahváčom“.  Z mojej lavičky je dobrý výhľad na celé námestie, po ktorom len málokedy niekto prejde. Sedí sa tu dobre, ale je čas pohnúť sa ďalej. Začínajú padať z oblohy božie slzy. Zatiaľ netečú prúdom. Schladilo sa a aj preto opúšťam mestečko rezkým krokom. (aby som sa zahrial)

Za Stárkovom prudko stúpam do kopca. Nachádzam sa neďaleko vrcholu Vysoký kámen (545 m n.m.), z ktorého je krásny výhľad na celú obec. Ja však idem po hrebeni opačným smerom. Idem na rozhraní poľa a lesa. Spoza poľa sa začínajú prevaľovať čierne mraky a mňa chvíľku chytá smútok. Neviem, dôvod nemám. Vždy, keď je takéto pochmúrne počasie, sa utápam v mojich myšlienkach. Je tomu tak aj teraz.

Zo zádumčivej nálady sa preberám až na križovatke Solovecký Dvůr. Tu stretnem partiu dôchodcov na bike-s. Práve si dávajú dole pršiplášte po krátkej búrke, ktorá nás mierne spláchla. Pozdravíme sa, ale nezastavujem pri nich. Pokračujem ďalej po zelenej značke, ktorá ide do mierneho stúpania. Po chvíľke počujem za sebou hlasy. Je to tá partia na dvojkolesových tátošov. Ťažko „dupú“ do pedálov a postupne ma predbiehajú. Jeden pán však spomaľuje a ide kus cesty so mnou. Je to tiež Slovák, ktorý sa pred mnohými rokmi priženil do Prahy. A teraz, na jeseň svojho života, trávi čas na potulkách po prírode. Cestička však začína klesať a tak sa lúčime, lebo jeho oceľový tátoš naberá na rýchlosti.

Rozhliadam sa po okolitých kopcoch. Tie už zdobia pieskovcové skaly. Prichádzam do osady Skály. Tu začína raj s názvom Adršpašsko-teplické skály. Chvíľku študujem mapu, aby som si určil trasu. Chcem vtesnať to najkrajšie, čo sa tu dá vidieť, do konca tohto dňa a začiatku toho zajtrajšieho.

Láka ma zámok, v ktorom je aj reštaurácia. Dal by som si niečo teplé do žalúdka, ale bojím sa počasia. Ak začne teraz pršať, tak toho veľa už nepochodím. Som rozhodnutý ešte zabojovať a najprv sa vyštverať na zrúcaninu hradu Skály. Najprv idem po brehu Černého jezírka, ale čoskoro už stúpam k zrúcanine hradu zo 14. storočia. Dobili ho vojská zo Sliezka. Bol ešte raz obnovený, ale po vybudovaní oveľa pohodlnejšieho zámočku bol opustený.

Od jazierka stúpam asi 50 výškových metrov. Kráčam po schodíkoch a pretláčam sa cez rôzne úzke brány. Pred samotným výstupom však musím dať dole batoh, lebo po schodoch širokých len pár centimetrov sa s ním ide naozaj nepohodlne. A som tu. Na samotnom vrchole. Rozhliadam sa po okolitej krajine. Na jednej strane vidím cestu, ktorou som prišiel. Osadu Skály mám ako na dlani. A o kúsoček ďalej sa črtá panoráma plná skalných brál. Znova začína pršať, a tak rýchlo zbieham do zámku neďaleko Černého jezírka.

Vstupujem do zámockej reštaurácie. Nie je pre mňa prekvapením, keď tu opäť stretnem partiu na bicykloch. Zdravíme sa ako starí známi. Dávam si teplú polievku, sladké gule a jedno pivko. Výborné to bolo. Platím a opúšťam túto útulnú reštauráciu.

A znova prší.. To ma však neodrádza od ďalšieho presunu. Nahadzujem na seba svoju goretexku a lúčim sa s bike-partiou. Tí čakajú na lepšie počasie. Tentokrát sledujem žltú značku, ktorá ma vedie cez osadu Skály k bývalej obci Záboř. Na jej konci je krásna horáreň, neďaleko ktorej ma za plotom pozoruje mraučiaci tiger. 

Do Teplických skál vchádzam cez bývalú osadu Záboř. Najprv však kráčam po asi kilometer dlhej lúke. Tá je rozdelená plotom, za ktorým obdivujem voľne pobehujúce kone. Sú zvedavé a občas prídu až ku mne a pozerajú, kto im ruší ich kľud. Ich susedky kravičky na mňa bučia a sledujú ma svojim hlbokým pohľadom. Naraz počujem: „Cŕŕŕŕn“. Partia bikerov je tu opäť. Už zďaleka sa na seba usmievame a kývame si. Pýtajú sa, či sa ešte uvidíme. To im však neviem povedať, lebo kde budem spať ešte vôbec netuším. Do tretice sa spolu lúčime a sľubujeme si, že ak sa večer náhodou stretneme, tak si dáme spolu jedno chladené.

Ponáram sa do Teplických skál. Už som o nich veľa počul, ale ešte som tu nikdy nebol. Od ich návštevy na tejto expedícii ma odrádzala predstava, že sa tu budem motať v prítomnosti tisícky turistov. Zatiaľ som však okrem cyklo partie nestretol nikoho. Do objatia skál vstupujem cez drevený chodník, ktorý je ako plávajúci pontón v zeleni. Opatrne stúpam po doskách až do samej blízkosti skál. Sledujem zelenú značku až po rázcestie Krápník, kde začína samotná rozprávka.

Tu sa rozhodujem, ktorú cestou si vybrať. Odbočujem doprava, kde je podľa mapy viac skalných útvarov. Fantázii sa tu medze nekladú. Vidím skalného psa, kanca, trosky, tsunami a ďalšie výtvory. Som obklopený skalami. Ani sa nesnažím veľa fotiť, iba vnímam tú nádheru.

Chodník sa kľukatí doprava, doľava. Stúpa, klesá a obtáča sa okolo skál. Už po pár minútach sa strácam. Neviem, ktorým smerom idem, ale ani to neriešim. Stále sa obzerám a hľadám v skalách vyobrazenia, na ktoré ma upozorňujú všadeprítomné smerové tabuľky. Občas sa mi zdá, že chodník končí a nedá sa ísť ďalej, ale naraz sa v skale objaví úzky priechod, cez ktorý pokračujem ďalej.

Najúžasnejšie okrem samotných skalných útvarov je to ticho. Toto som tu fakt nečakal. Myslel som si, že sa tu budem pretláčať zástupom ľudí. A naraz je tu ticho. Ľudí je tu toľko, že by som ich na dvoch rukách vedel spočítať. Možno je to vďaka počasiu. Dážď vyhnal turistov z tejto oblasti a ja prvýkrát na tomto výlete ďakujem za to, že dnes občas spŕchne.

Raz za čas vchádzam do samotných skál. Aspoň mám ten pocit. Na začiatku je kamenná brána a za ňou nádherné dvorany. Tu sa ozýva každý môj krok a dych. Cítim sa tu taký maličký a stratený. Voda žblnkoce pri mojich nohách a okolo mňa sú obri, ktorí si nedajú hovoriť do svojho života. Skalná dvorana, skalná stena, je tu toho veľa. Ak by som chcel pozrieť  každý jeden útvar, tak by som tu strávil asi týždeň. Som naplnený touto krásou až po „okraj“.

Prichádzam k otvorenejšiemu priestoru. V diaľke sa objavuje rozprávková chalúpka (Horolezecká chata), ktorú som tu vôbec nečakal. Je to také romantické. Viem si živo predstaviť v nej prespať. Moje zlé tušenie sa potvrdilo. Je zamknutá na sedem západov, a tak musím pokračovať ďalej.

V spoločnosti Koňskej hlavy, Vlaštovčího hnízda, Skalní brány sa dostávam pod schody vedúce k zrúcanine hradu Střmen. Je už veľa hodín a z oblohy sa začína valiť voda. Tentokrát hrad ostane z mojej strany nezdolaný.

Teplické skaly opúšťam bránou v blízkosti Střmenské podhradí. Pod skalami je prikrčená reštaurácia Pod ozvěnou. Tá je však plná detičiek. Schovávam sa zbytočne pred dažďom pod slnečníkom, ktorý poskytuje len malú ochranu. Skúšam osvedčenú taktiku. Cez okienko si objednávam pivo a pýtam sa na ubytovanie. Tentokrát však dostávam zápornú odpoveď. Ubytovanie je plné detí. Končí školský rok a detičky chodia na výlety. V myšlienkach si spomínam na minuloročný pobyt v tábore neďaleko Kysaku. Bol to rovnaký čas, len som o rok starší...

Čo ďalej? Skúšam volať na rôzne miesta. Podarí sa to.  Penzión Skály, ktorý je vzdialený iba 150m. Rýchlo sa tam  presúvam. Dážď ma za tú chvíľku dokonale vypral. Otvárajú mi domáci a vítajú ma. Je to krásne ubytovanie, no pre mňa má jednu chybu. Nevaria tu. Ostávam však tu, platím za ubytovanie a dohadujem si raňajky. Na večeru si kupujem aspoň oriešky a tyčinky.

Ďalej je to už večerná klasika. Oprať seba, oprať veci, nakŕmiť elektroniku. Dnes je elektronika sýtejšia ako ja, a tak idem rýchlo spať. Zatváram oči a začínam prežívať sen, ktorý sa mi dnes podarilo zažiť: „stretol som kamenných obrov...“.

Brú.

Poznámka: Ak sa ti páčil článok, tak nezabudni zvýšiť karmu. (klikni na zdvihnutý palec pod článkom). Na základe spätnej väzby budem vedieť, či pokračovať v písaní príbehov tohto výletu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Mikas: Stojím za ústavom na kontrolu liečiv. Ani ja by som Sputnik zatiaľ nepovolil

Hlavný hygienik zažíva aj útoky od ľudí. Tvrdí, že frustráciu z pandémie chápe.

Minúta po minúte: Konzílium je znepokojené výrokmi Matoviča

Covidu na Slovensku podľahlo 10 565 ľudí.

Cynická obluda

Rok s Matovičom

Matovič, toho času najnedôryhodnejší politik, by sa mohol už konečne zastaviť a obzrieť sa čo za rok dosiahol.


Už ste čítali?