1000 km naprieč ČR. 18.časť : Cez Žitavskú pánev na okraj Lužických hôr

Autor: Pavol Krajč | 17.4.2019 o 16:30 | (upravené 28.5.2019 o 17:02) Karma článku: 1,11 | Prečítané:  346x

Ak sa chceš prejsť virtuálne naprieč Českou republikou, tak neváhaj čítať sériu týchto článkov. V tejto časti ukončíme putovanie cez Jizerské hory a skončíme na malebnom mieste Lužických hôr.

Informácie o dennej etape :

Dátum : 1.7.2018 (nedeľa)

Pohorie : Jizerské hory, Lužické hory

Trasa : Raspenava (z) > U Wildnerů (m) > Oldřichovské sedlo (z) > Hřebenový buk (ž) > Pod Špičákem (z) > Pod Lysým vrchem (z) > Horní Vítkov (z) > Václavice (z) > Hrádek nad Nisou (m) > Pod Vraními skalami (č) > Krásný důl (z) > Polesí Penzion SportTuria

Garmin : https://connect.garmin.com/modern/activity/2819039846

Vzdialenosť / Prevýšenie / Čas : 38,50 km / 1316m / 7,31 hod.

3D pohľad na trasu

Rozlúčka s pohorím Jizerské hory

Selský dvůr si zaslúžil svoje meno. Cez noc tu vládol úplný kľud. Ráno očakávam bučanie kráv, alebo kikiríkanie kohútov, ale vládne tu ticho a pokoj. Rozliepam oči a naťahujem sa. Po včerajšku som trošku unavený. Zostávam ešte chvíľu v posteli a kontrolujem, čo ma dnes čaká. Plán je opustiť Jizerské hory, prejsť po planine s názvom Žitavská pánev a vkročiť do nového pohoria – Lužické hory.

Na osvieženie si dávam rannú sprchu, po ktorej balím svoje veci do batoha. Vystrojený zbieham do „izbičky starej mamy“, kde si užívam servírované raňajky. Som nejaký vyhladnutý, a tak zjem všetko do poslednej smietky.

Dnešný deň začínam po ceste, ktorou som včera prišiel. Sledujem zelenú značku až po križovatku U Wildnerů. Cestička vedie popri brehu rieky Smědá. Tá si vyspevuje svoju žblnkotavú pesničku a spríjemňuje mi tým romantické ráno. Občas míňam chalúpky, ktoré vystihujú ráz krajiny.

Na križovatke U Wildnerů mením značku za modrú. Idem po cestičke známej ako Stará poutní cesta. Kráčam po lúkach a vychutnávam si ideálne počasie na turistiku. Slniečko ešte nepáli a na oblohe sa lenivo pasú biele barančeky. Lúky hojne využívajú miestni obyvatelia ako paše pre dobytok. Občas sa pri zvieratách zastavím a sledujem ich pokoj v očiach.

Priblížil som sa k lesu a blízkym kopcom. Pri značke tečie potok, za ktorým ja Farská louka. Tá je ako stvorená pre tábor a detské šantenie počas leta v lone prírody. Zatiaľ je tu kľud, ale prázdniny len začínajú. Podsady čakajú na detské duše, ktoré tu určite zažijú nezabudnuteľné leto. Komu nevyhovuje tento typ ubytovania, tak o kúsoček ďalej sa hrdo týči indiánske teepee. Moja fantázia začína pracovať. „Znepriatelené“ tábory indiánov a kovbojov bojujú proti sebe prostredníctvom súťaží a hier.

Som nadobro v lese a začínam mierne stúpať. A naraz sa mi do cesty postaví Kámen republiky. Je to ďalší zo symbolov mojej cesty k 100. výročie vzniku republiky. Tento kameň bol odhalený pri príležitosti desiateho výročia vzniku republiky, čiže v roku 1928. Od tých dôb tu stojí, stráži pútnikov a pripomína výnimočnosť vzniku nášho spoločného štátu. Chvíľku pri ňom stojím a obdivujem znak, ktorý bol ešte donedávna našim spoločným. 

Moje nohy sú však netrpezlivé, a preto sa poberám ďalej. Stúpam trošku do prudšieho kopca, na vrchole ktorého sa napájam na pohodlnú cestu známu aj ako Viničná cesta. Po nej ide cyklochodník,  ktorý vedie z Hejnice cez Oldřichovské sedlo až do Oldřichov v Hájích. Ja však využívam jeho komfortný povrch iba po Oldřichovské sedlo. Tu ma láka náuční stezka Oldřichovské bučiny. Kráčam kopcom hore a lapám dych pri čítaní náučných tabúľ a pozorovaní rôznych kamenných útvarov. Nachádzam sa v srdci národnej prírodnej rezervácie Jizerskohorské bučiny, ktoré vznikli spojením pôvodných siedmych národných prírodných rezervácií: Špičák, Stržový vrch, Poledník, Štolpichy, Tišina, Frýdlantské cimbuří a Paličník.

Náuční stezka je plná informačných tabúľ a naozaj vkusných vyobrazení, ktoré sú zamerané na fakty ohľadom okolitej prírody. Tabule hlásajú pre mňa známe aj neznáme fakty. Hovoria o období, kedy tu naposledy boli videní prirodzení vlastníci lesa: vlk, medveď hnedý, rys ostrovid, ... Okrem týchto miest sa zastavujem aj pri skalných útvaroch, ktoré majú tvar Sněhuláka, Gorily, Kovadliny, Hřib, Uhlířovej čapky a  iných vyobrazení.

Stúpanie končí na kopci Kopřivník (598 m n.m.) odkiaľ vedie chodník už v tempe mierneho pohupovania. Kľukatí sa doprava a doľava, mierne stúpa a klesá. Je nedeľa a príjemné počasie. Zatiaľ  som stretol iba pár ľudí. Vládne tu kľudná a tichá atmosféra, ktorú dokáže ponúknuť iba príroda.

Prechádzam pomedzi skalné útvary a čítam postupne všetky náučné tabule. Kráčam po hrebeni až k miestu Skalní hrad. Som zvedavý, čo ma čaká pod týmto názvom. Prichádzam k skalnému útvaru. Do  výšin ma lákajú vytesané schody do kameňa. Sú pomerne prudké a nerovnomerné, a tak si musím dávať dobrý pozor, aby ma batoh nestiahol do niekoľkometrovej hĺbky. Na vrchu ma čaká vyhliadkové miesto, z ktorého je pekný rozhľad do doliny. Chvíľku sa kochám výhľadom a nechávam sa zopár minút vyhriať slnečnými lúčmi.

Klesám až po križovatku Hřebenový buk, kde ma čaká prístrešok s miestom na opekanie. Ja však túto pohostinnosť nevyužívam. Musím sa rozhodnúť kadiaľ ďalej ísť. Môžem pokračovať po zelenej značke  a navštíviť ďalšie skalné útvary Temná věž, Skalní brána ... Mňa však láka vyštverať sa na najvyšší vrchol Oldřichovského hrebeňa. Vrch má zvučný názov Špičák a leží vo výške 724 m n.m. Pokračujem po žltej značke s názvom Exkurzní stezka. Cestička postupne naberá výšku a preplieta sa pomedzi skaly. Stúpam asi 120 výškových metrov. Pri ich prekonávaní mi občas pomáhajú vybudované rebríky. Chodiť po nich vo mne vzbudzuje rešpekt. Opatrne prešľapujem z nohy na nohu.

Ešte pár metrov a som hore. Je odtiaľto vďaka hustej vegetácii obmedzený výhľad. Príliš dlho sa tu nezdržiavam. Vrchol opúšťam prudkým klesaním cez skalnú štrbinu, za ktorou nasleduje už len výrazne klesajúci horský chodník.

Schádzam až ku križovatke Pod Špicákem, kde sa opäť napájam na zelenú značku. Tá ma vedie príjemnou cestou cez zmiešané lesy až na samotný okraj CHKO Jizerské hory. Križujem asfaltku v obci Albrechtice a posledným pohľadom sa mĺkvo lúčim s ďalším prejdeným pohorím.

Cesta cez Žitavskú pánev do obce Hrádek nad Nisou

Rozlúčil som sa s Jizerskými horami a kráčam smer nové pohorie – Lužické hory. Ráz krajiny sa okamžite mení. Kopce a lesy sa menia na otvorené priestranstvo so širokým rozhľadom. Kráčam do mierneho kopca s príznačným názvom Výhledy (569 m n.m.). Smerom na sever sa mi ponúkajú výhľady do Poľska. Je tu množstvo veterných elektrární.  Keď sa pozriem smerom na juh, tak sa mi ponúka ďalšia pastva pre oči. Vďaka dobrému počasiu vidím až po Ještědsko-kozákovský hřbet. Na jednom z kopcov sa týči budova vysielača Ještěd. Trošku ľutujem, že som si cestu nepredĺžil aj tým smerom. Vysielač tak ostáva v zozname miest, ktoré ešte raz určite navštívim.

Neďaleko obce Horní Vítkov sa nachádza stredoveký dvor Curia Vítkov a zvyšky veterného mlynu. Toto prostredie s otvorenou lúkou je ako stvorené pre veterné elektrárne. Cestou stretávam iba zvieratá, prevažne kravy, kone, kozy.

Zvieratá občas prestriedajú kvety, ktoré sú tu všade. Rastú len tak nadivoko, ale je ich veľa aj pri obydliach. Architektúra domov je krásna. Sú to väčšinou typické sedliacke domy a maľované chalúpky.

Prichádzam k veterným vrtuliam na Kamennom vrchu. Tak som sa zahľadel do výšin, že som zabudol sledovať cestu. Na pár 100 metrov som zišiel mimo chodníka, a tak, chtiac-nechtiac sa musím vrátiť. Nie som však sám. Stretám zúfalú cyklistku, ktorá tiež hľadá správny smer cesty. Ostávame chvíľku v družnom rozhovore, popri ktorom hľadám v mape správny smer jej trasy. Po rozlúčení sa hľadám tú moju cestu. Ani sa nečudujem, že som ju minul. Bola to nenápadná odbočka smerujúca do kríkov. No nič. Už som na správnej ceste, ktorá ma vedie k malému močarisku.

Po chvíľke vchádzam do dedinky Václavice. Tá je plná sedliackych domov. Vládne tu nedeľný kľud a mne začínajú v bruchu vyhrávať muzikanti. Je čas ich utíšiť. Otváram mapu a zvažujem ďalší postup. Voľné priestranstvo končí mestečkom Hrádek nad Nisou. A tak si v hlave potvrdzujem plán. Doraziť tam čím skôr a urobiť si nedeľnú pohodu pri stole s pivkom a jedlom...

Do mesta vchádzam popri železničnej stanici, kde sa to hmýri ľudmi. Mierne klesám do centra a po ceste obdivujem krásny kostolík s názvom Chrám Pokoje. Ako sa neskôr dozvedám, ide o objekt postavený v rokoch 1900 -1901 v novogotickom štýle. Pôvodne bol postavený ako luteránsky, ale dnes patrí Cirkvi československej husitskej.

Ako si tak fotím kostolík zo všetkých strán, zrazu mi padne pohľad na reštauráciu Konírna. Skoro mi slina vybehla na bradu, taký som hladný. Reštaurácia má útulnú terasku, a tak je rozhodnuté. O malú chvíľku už sedím pri stole a pred sebou mám orosený zlatistý mok od milej obsluhy. Prehŕňam sa v jedálnom lístku a vyberám „tíšidlo“ pre muzikantov v mojom žalúdku. Kým mi pripravujú chutný pokrm,  hľadám možnosti kam a ako ďalej pokračovať. Je okolo štvrtej popoludní a mne ostáva ešte pár hodín svetla.

Ako najvhodnejšia možnosť mi príde presunúť sa do ticha CHKO Lužické hory – na chatu Sportturia. Dobre najedený zaplatím úhradu a opúšťam príjemnú reštauráciu.

Moje kroky najskôr vedú na horné námestie, kde obdivujem budovu radnice. Celé námestie je lemované historickými budovami, ktoré dotvárajú krásny štýl starých námestí, ktoré mám tak rád. Bublajúca fontána vyvoláva pocit pohody na tomto mieste.

Z námestia začínam sledovať zelenú značku. Tá ma najprv vedie k mostu nad riekou Lužická Nisa.

Začínam spoznávať Lužické hory

Prekonaním rieky sa približujem k okrajovej časti mesta. Je to kľud. Po pár metroch sa už nachádzam mimo mesta. Idem do mierneho kopca po asfaltke. Občas okolo mňa prefrčí cyklista, alebo auto. Premávka je riedka, a tak si užívam okolitý kraj. Asi po 1,5 km sa dostávam na okraj lesa. Tu už začínajú mierne kopce a príjemný tieň. Z mnohých možností ako sa dostať do cieľa dnešnej cesty, si vyberám cestu cez Krásný důl. Okolo mňa sú rôzne skaly a členitý reliéf.

Páči sa mi toto prostredia. Prvý kontakt s Lužickými horami je vyslovene mäkký. Neviem to inak povedať. Mám pocit, že všade naokolo je mach, príjemná zeleň a prostredie ako stvorené pre bicykle, alebo úplne kľudnú turistiku.

Prechádzam okolo pozostatkov bunkrov. Nachádzam sa v pevnostnej línii vybudovanej pred druhou svetovou vojnou na obranu našej vlasti. Opäť žasnem nad počtom objektov vybudovaných v tej dobe za tak krátky čas.

S myšlienkami a spomienkami na druhú svetovú vojnu vychádzam z lesa. Ani neviem ako a som v cieli dnešnej cesty, v rekreačnej oblasti Polesí. Je cítiť, že začali prázdniny. Pri chatách sa hrajú deti a štebocú svojimi piskľavými hláskami.

Popri zvonici prichádzam k vyhliadnutej chate Sportturia. Usádzam sa k jedinému voľnému stolu na terase. O pár minút príde príjemná pani, s ktorou si dohodnem ubytovanie, objednám niečo pod zub a pohrám sa s miestnym psíkom. Má neuveriteľnú výdrž.  Asi 1,5 hodiny mu hádžem rôzne paličky a on mi ich vždy donesie.

Som príjemne najedený. Je čas presunúť sa na izbu. Tá sa nachádza na poschodí a je pekne zariadená. Užívam si sprchu. Preperiem veci a začnem kŕmiť aj moje elektrické zariadenia. Ešte chvíľku plánujem zajtrajšiu cestu, ale únava mi padá na viečka a po pár minútach padám do ozdravujúceho spánku. Snívam o nových cestách po Lužických horách, ktoré zajtra začnem spoznávať...

Brú.

Poznámka: Ak sa ti páčil článok, tak nezabudni zvýšiť karmu. (klikni na zdvihnutý palec pod článkom). Na základe spätnej väzby budem vedieť, či pokračovať v písaní príbehov tohto výletu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Sex, drogy a rock and roll do tábora nepatria, vraví šéf skautov

Skauting vedie deti k zodpovednosti, hovorí šéf skautov.


Už ste čítali?