1000 km naprieč ČR. 26. časť: Na najvyšší kopec Krušných hôr

Autor: Pavol Krajč | 2.6.2021 o 7:00 | Karma článku: 6,69 | Prečítané:  405x

Ak chceš virtuálne prejsť naprieč Českou republikou, tak neváhaj čítať sériu týchto článkov. V tejto časti  vyjdeme  na najvyšší kopec Krušných hôr – Klínovec.

 

Informácie o dennej etape :

Dátum : 9.7.2018 (pondelok)

Pohorie : Krušné hory

Trasa : Nová Ves (č E3) > Měděnec (č E3) > Horní Halže (č E3) > Klínovec (č E3) > Boží Dar

Garmin : https://connect.garmin.com/modern/activity/2878748256

Vzdialenosť / Prevýšenie / Čas : 41,19 km / 841m / 7,25 hod.

Nekonečne rovné cesty smerom k najvyššiemu vrchu Krušných hôr

Noc bola trochu zvláštna v tomto ubytovaní. Z veľkej a prázdnej miestnosti sálal chlad. Cítil som sa tu cudzo a nepríjemne. Pri spomienke na včerajšiu večeru sa mi ešte mierne obracal žalúdok. Po prebudení som rýchlo zbalil svoje veci a opustil toto prapodivné miesto. V duchu som  rozmýšľal aké je to rôznorodé. Jeden deň rozprávkové ubytovanie, kde ponúkajú lahôdky od výmyslu sveta a na druhý deň úplný opak. A to som prešiel len maličký kúsoček cez hory.

Okolo 6:00 hod. opúšťam v tichosti penzión. Motám sa chvíľku po ľudoprázdnom námestíčku a ešte spravím pár spomienkových záberov do mobilu. Nestretnem ani živú dušu. Po opustení dedinky začínam kopírovať hlavný ťah z Chomutova na hraničný priechod s Nemeckom do Hory Sv. Šebastiána. Spoločnosť mi robí iba hluk neutíchajúcich kamiónov. Celkom sa mi uľaví, keď túto dopravnú tepnu podliezam podchodom s veľavravným nápisom.

Vchádzam do malej dediny s názvom Nová Ves. Prechádzam okolo železničnej stanice a napájam sa na lesnú asfaltku, ktorá v podstate kopíruje železničnú trať. Nekonečne zdĺhavá a rovná, takmer sedem kilometrová cesta, ma ubíja. Kráčam hodinu a pol po rovnakom teréne. Spoločnosť mi robia iba vlastné kroky. Po ľavej aj pravej strane je homogénny les, ktorý vôbec nepomáha narušeniu tejto monotónnosti. Po hodine som z toho tak unavený, že si začnem nahlas spievať pesničku za pesničkou, aby som udržal aspoň aké-také tempo.

Konečne sa dostávam na križovatku Výsluňská cesta. Hneď mi je veselšie. Asfalt sa mení na štrkovú cestu. Za obzorom sa objavujú aj pekné výhľady. Postupne klesám až do oblasti prírodnej pamiatky Na loučkách II. Je to územie horských a podhorských vresovísk, lúk a rašelinísk. Mali by tu žiť vzácne druhy tetrova hoľniaka, žlny sivej, ale ja ich tu nezazriem. Aj tak je to krásne miesto plné zelene a rašelinísk, ktoré tvoria prirodzenú hranicu medzi Českou republikou a Nemeckom.

Moja radosť však netrvá dlho. Opäť prechádzam na tvrdú asfaltku v oblasti zaniknutej obce Rusová. Dupkám si až k vodnému dielu Přísečnice, ktoré zásobuje vodou priľahlé obce Chomutov, Most a Louny. Pri jeho stavbe v sedemdesiatych rokoch bola zbúraná a zatopená banícka obec Přísečnice a obce Dolina, Kotlina a Rusová.

Na blízkej križovatke ciest stojí socha Panny Marie Svatohorské, kde zmením smer na Měděnec. Stúpam po asfaltke cez oblasť bývalých obcí Dolina a Kotlina kopírujúc Hamerský potok. Cesta je posiata pamätníkmi a spomienkovými tabuľami.

Stúpanie končí až pri železničnej stanici Měděnec. Tu sa už nachádzam na náhornej plošine, z ktorej sú pekné rozhľady na okolie. Pomaličky kráčam do centra obce Měděnec. Ako už názov napovedá, v tejto obci sa ťažila nielen meď, ale aj železná ruda a iné nerasty. Je aj poslednou dedinou, kde sa v Českej republike ťažila železná ruda (druhá polovica 20. storočia). V tomto duchu je vyzdobené celé centrum obce. Všade sa nachádzajú pútače vo forme banských strojov a technológií. Oblasť však nebola známa  iba baníctvom, ale aj poľnohospodárskou činnosťou, chovom dobytka, ako aj výrobou známych čipiek.

V centre obce som si našiel maličkú autobusovú stanicu, kde doprajem oddych mojim uboleným nohám z nekonečných asfaltiek. Tento oddych nutne potrebujem, lebo ako mi napovedá mapa, tak si ešte túto asfaltovú atmosféru dnes užijem až-až. Po krátkom vydýchnutí pokračujem ďalej do obce Horní Halže. Tu kraľuje kostol sv. Terezie. Okrem neho je tu aj maličký lyžiarsky areál. Celá obec je vlastne jedna cesta, po ktorej idem a v jej okolí sú roztrúsené obydlia po oboch stranách. Pod Halžským vrchom (897 mn.m.) je križovatka ciest. Zblbnutý asfaltom kráčam stále doprava. Samozrejme je to nesprávna cesta, na čo prídem asi až po jednom kilometri. A tak som nútený sa vrátiť späť na miesto, kde som nesprávne odbočil.

Asfalt konečne na chvíľku opúšťam na križovatke Pod Vysokou seči. Tu ma čaká konečne pravá lesná cesta, ktorá traverzuje kopce Loučná (1019 m n.m.) a Křížová hora (1025 m n.m.).  Na traverze vidím prvých ľudí dnešného dňa. Sú zabraní do vysádzania nových stromčekov, ktorých domovom sa stanú tieto priľahlé stráne.

Oddych od asfaltu je dlhý asi 5 km. Následne sa opäť napojím na asfalt pri rázcestníku Meluzína. Cesta ma po chvíľku dovedie do lyžiarskeho strediska Klínovec. Chvíľu sa tu rozhliadam a hľadám miesto, kde načerpám nové sily pred finálnym útokom na najvyšší vrch Krušných hôr – na Klínovec (1244 m n.m.). Po niekoľkých odmietnutiach v zatvorených zariadeniach nájdem konečne prázdnu reštauráciu, kde si okrem zlatého moku dávam aj výbornú polievku a guláš s knedľou. Spokojný a dobre najedený pozerám do mapy, čo ma dnes ešte čaká. Takže už len posledná skúška vytrvalosti – výstup asi 250 výškových metrov, a potom klesanie do cieľa dnešného dňa, do obce Boží Dar.

Božím darom je pre mňa dnes obec Boží Dar

Moje telo sa neochotne zdvíha. Na ubolené plecia dosadá batoh a nohy zdolávajú prvé kroky smerom k rozhľadni na kopci. Vytrvalo a prudko stúpam asi pol kilometra. Konečne sa na mňa usmeje vrchol. Vidím dve hlavné dominanty - rozhľadňu a televízny vysielač.

Mám šťastie. Rozhľadňa je otvorená. Využijem príležitosť zdolať posledných pár výškových metrov dnešného dňa. Na rozhľadni je okrem mňa len malá rodinka, a tak mám dostatok času a priestoru nasýtiť sa pohľadmi do okolia bez rušivých momentov. V diaľke hľadám miesta kadiaľ som prešiel, ale zvedavý zrak padá aj smerom na môj dnešný cieľ. Je ďaleko len niekoľko desiatok kilometrov. Ja si však ešte chvíľu užijem prítomný okamih a teším sa z momentov, ktoré sú mi dopriate.

Nasýtený pohľadmi zbieham z rozhľadne a dávam si na rozlúčku jednu kávičku z automatu. Do obce Boží Dar schádzam asi dva kilometre. Je to príjemné klesanie cez lúky po poľných cestách. Ani som sa nenazdal a som tu – v cieli dnešnej etapy. Stratégia je jasná. Nájsť si peknú terasu, dať si zlatý mok a pozháňať ubytovanie. V tomto čarokrásnom mestečku by to nemal byť problém. A ani nie je. Našiel som útulnú terasku, objednám si pivko a pýtam sa na možnosť ubytovania sa. S ochotou mi ho ponúkajú.

Je pomerne skoro, hladný ešte nie som, a tak sa presúvam na izbu. Po vytúženej sprche a vybavení nevyhnutných úkonov ako je dobitie elektroniky a publikovanie pár fotiek na sociálne siete sa naťahujem na posteľ. Užívam si túto nehybnú polohu asi jeden a pol hodiny. Začínajú sa ale ozývať v bruchu  muzikanti, a tak sa opäť presúvam na terasku, kde si doprajem kompletné menu. Polievku, hlavné jedlo, dezert a na záver aj pohárik tuhého s pivkom.

Po zaplatení útraty si dohodnem  ešte raňajky a odchádzam  do útulnej izby. Ľahnem si a pozerám, aký kus cesty mám ešte pred sebou. Ak to dobre pôjde, tak ma čakajú asi dva až tri dni. A zase to prichádza: radosť zmiešaná so smútkom nad blížiacim sa koncom. Pomaličky mi klipkajú oči a presúvam sa do novej krajiny v mojich snoch v mäkkej posteli...

 

Brú.

 

Poznámka: Ak sa ti páčil článok, tak nezabudni zvýšiť karmu. (klikni na zdvihnutý palec pod článkom).

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?