1000 km naprieč ČR. 29. časť: Potulovanie sa po najzápadnejšom kúte Českej republiky

Autor: Pavol Krajč | 7.6.2021 o 7:00 | Karma článku: 12,89 | Prečítané:  395x

Ak chceš virtuálne prejsť naprieč Českou republikou, tak neváhaj čítať sériu týchto článkov. V tejto časti vyrazíme netradične na dvoch kolesách k najzápadnejšiemu miestu v Českej republike.

Informácie o dennej etape :

Dátum : 12.7.2018 (štvrtok)

Pohorie : Smrčiny

Trasa : Aš (m) > centrum Aš (č) > Krásná (z) > Újez (z) > najzápadnejší bod ČR > a späť po rovnakej trase

Garmin : https://connect.garmin.com/modern/activity/2878748261

Vzdialenosť / Prevýšenie / Čas : 21,83 km / 343m / 2,15 hod.

Ranné plánovanie dnešnej etapy

Stratený v obrovskom priestore  sa zobúdzam príliš skoro. Svetlo sa nesmelo prediera cez okno do izby a ja už rozmýšľam ako si to dnes naplánujem. Dnes ma čaká posledná etapa vyše 1000 km cesty naprieč ČR. Najzápadnejší bod je neďaleko. Takmer 20 km trasa vedie väčšinou po nezáživnom asfalte. Ak by som zvolil variantu ísť pešo, tak s veľkou pravdepodobnosťou nestihnem vlak smerujúci do Prahy. Rozmýšľam nad alternatívou. A mám to. Využijem dvojkolesového tátoša. Niekde si ho tu požičiam a cesta ubehne ako voda.

Prezerám stránky na internete, kde požičiavajú bicykle. Ako najvhodnejšia mi pripadá požičovňa priamo na železničnej stanici, ktorá podporuje turizmus v danom regióne. Zdá sa mi to výhodné aj z toho pohľadu, že po vrátení biku hneď nasadnem na vlak. Volám na zverejnené číslo a rezervujem si bicykel na tento deň.

Cez prírodný park Smrčiny na najzápadnejší bod v Českej republike

Balím saky-paky do batohu a veselo si vykračujem smerom k najbližšej železničnej stanici. Počasie je sychravé a ponuré, akoby mi chcelo pripomenúť, že sa blíži koniec môjho výletu. Bude mi smutno. Kráčam cez Masarykovo námestie a následne cez sady Míru až na železničnú stanicu Aš město. Chvíľu čakám na vybavenie cestujúcich pri predaji lístkov a následne pristupujem k okienku ja. Pýtam sa na moju rezerváciu bicykla. Aký som sklamaný, keď sa dozvedám, že požičať  „kolo“ sa dá iba na železničnej stanici vzdialenej asi kilometer. Ešte šťastie, že som včera okolo nej išiel a viem, kde to je. Čaká ma prechádzka do kopca a opäť z kopca až ku stanici. Pozriem si opäť  hlavnú ulicu a odbočím na Nádražní ulicu, ktorá ma priamo dovedie k hlavnej stanici Ašu.

Znova prichádzam k obslužnému okienku a pýtam sa na požičanie bicykla. Pani trošku rozpačito pokrúti hlavou a hovorí, že nevie v akom stave sú bicykle. Avšak aj napriek tomu mi jeden s ochotou ukazuje. Prázdne duše dofúkam, pár matiek dotiahnem a bike je ako nový... Ešte sa opýtam, či si  môžem nechať u nej batoh. Odpoveďou som trošku zaskočený... majú to zakázané. No po chvíľke, keď  vidí, ako s batohom nasadám na bicykel, ktorý pod tou ťarchou bolestivo zakvíli, povie, nech jej tam batoh radšej nechám. Som jej vďačný z celého srdca. Beriem len pár vecí a konečne odchádzam zo stanice na dvoch kolesách.

Šlapem do pedálov tým istým smerom, ktorým som sem prišiel. Cestu dôverne poznám, keďže ju idem za pár hodín už tretíkrát. Pri železničnej stanici AŠ město naberám smer Krásná. Kolečká sa otáčajú po hlavnej ceste cez krásnu stromovú alej. Občas hore a občas dole. Cítim konečne vietor vo vlasoch. Po pár týždňoch na vlastných nohách je to zvláštny pocit.

Za obcou Krásna prechádzam železničné priecestie a vchádzam do prírodného parku Smrčiny. Tento park je relatívne mladý. Bol vyhlásený  v roku 1990. Je pokrytý smrekovými lesmi a zaujímavou faunou a flórou. Nevýhoda pohybu na dvoch kolesách je, že si krajinu nestihnem prezrieť tak podrobne, ako by som chcel. No pri predstave, že kráčam zase pešo niekoľko kilometrov po asfalte, sa z môjho rozhodnutia využiť rýchlejší spôsob prepravy teším.

Pohodlná asfaltka  končí pri cintoríne bývalej obce Újezd. Stojí tu majestátny kríž a pár lavičiek. Krásne miesto na rozjímanie a spomínanie. Ľavotočivá zákruta ma vedie až k odpočinkovému miestu s pamätníkom obetiam prvej a druhej svetovej vojny. Toto odpočívadlo je postavené neďaleko miesta, ktoré bolo kedysi centrom obce Újezd. Tá vznikla približne v 14. storočí a zanikla po druhej svetovej vojne. Oblasť zabrala pohraničná stráž. V súčasnosti tu nestojí ani jeden objekt.

Cestička sa kľukatí a občas je aj poriadne blatová. Vedie ma až k hraničnému potoku s názvom Újezdský potok. Cez tento potok vybudoval Smrčinský spolek v Aši ako gesto dobrej vôle medzi Bavorskom a Českom Most Evropy (Most přátelství). Pár krokov a som v Nemecku. Trošku sa tu poprechádzam a po chvíľke opäť nasadám na bicykel a idem až k miestu, ktoré je hlavným cieľom mojej vyše 1000 km cesty. Ako bude vyzerať to ikonické miesto v najzápadnejšom kúte Českej republiky?

Už ho vidím.... a je tu koniec môjho putovania. To miesto má zvláštnu atmosféru. Neviem, či to je tým, že som v cieli mojej cesty, alebo počasím, ale je mi clivo a veselo zároveň. Úplne symbolicky začína padať drobný dážď. Akoby aj oblohe bolo smutno, že moja cesta končí.

Odkladám bicykel a zhlboka sa nadýchnem. Je tu záver tejto cesty, ktorú som plánoval a každé ráno som sa tešil na nový deň. Zvedavý, čo mi nový deň prinesie, a čo nové zažijem. Zapaľujem si víťaznú cigaru, ktorú som nosil a chránil niekoľko týždňov a stovky kilometrov. Dym z cigary sa mieša s nízkou hmlou a vietor ho odnáša do diaľav. Do diaľav, ktoré ešte nepoznám, a ktoré sú pre mňa ďalšou výzvou. Neznámo ma vždy lákalo. Čo bude za týmto kopcom? A čo za touto zákrutou? Koho stretnem a čo zažijem? Na otázky z minulosti odpovedá iba súčasnosť a budúcnosť. Stačí urobiť len prvé kroky a nájsť odpovede. Mne celú cestu vírili v hlave otázky týkajúce sa hraničných bodov. Najvýchodnejší bod, najsevernejší bod, najvyšší bod, najnižší bod a nakoniec najzápadnejší bod Českej republiky. Už viem ako vyzerajú a viem, ako som sa na tých miestach cítil. Na každom z tých miest som bol a už mi to nikto a nikdy nezoberie.

Užívam si toto miesto dlhú chvíľu. Cigara dohorela. Precítil som ten čas, tu strávený, naplno. Chvíľku sa zapodievam aj možnosťou navštíviť najjužnejšie miesto ČR. No už by som to nestihol. Je to miesto vzdialené niekoľko sto kilometrov. Radšej si ho odložím na nejaký iný výlet. Nasadám na bicykel a rovnakou cestou sa vraciam na stanicu, kde dnešný deň na dvoch kolesách začal. Ochotnej pani na stanici vraciam bike a ďakujem za stráženie batohu.

Za pár desiatok minút mi odchádza vlak do Prahy. Všetko klaplo na jednotku. Kupujem lístok a čakám na príchod škrípajúceho vlaku, ktorý ma vezie tam, kde táto cesta pred 27 dňami začala.

Cesta ubieha pokojne a ja opäť začínam v myšlienkach plánovať ďalšie výlety po pre mňa neznámych a ešte nenavštívených lokalitách. Každému, kto prečítal moje články a dostal sa až sem na záver,  prajem pevný krok, slnečnú oblohu a naplnenie kalicha zvedavosti na jeho potulkách po miestach, ktoré chce spoznať.

Tak snáď sa niekedy na „túlačkách“  s Vami stretnem.

Poznámka: Ak sa ti páčil článok, tak nezabudni zvýšiť karmu. (klikni na zdvihnutý palec pod článkom).

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Muža z Liptovskej Lúžnej zabil medveď, potvrdila pitva

Je to prvý prípad zabitia človeka touto šelmou za posledných sto rokov u nás.


Už ste čítali?